Sawadee z Bangkoku! Povedal som si, že si život v Ázii začnem trochu netypicky a rozpumpujem adrenalín… A takisto jedno dobré ponaučenie. A jedno neobvyklé video len pre teba :).

Sme schopní dokázať viac v prítomnosti iných ľudí, ako osamote.

Toť k ponaučeniu. Ak je všetko len na nás, tak sa nám ľahšie kývne rukou „áaale, čoby, nestojí to za to“. Ale ak sa pozerajú iní, čo i len jedna osoba, už to vidíme ináč. Viac k tomu sa dočítaš ďalej v článku….

Namiesto navštevovania turistických miest a kláštorov (ktoré som už videl dva roky dozadu), som si povedal, že sa vkradnem a vyšplhám na opustený mrakodram Sathorn Unique. Dočítal som sa o ňom na internete, ako takú neobvyklú adrenalínovú činnosť tu v Bangkoku.

Sathorn Unique je jeden z veľa mrakodrapov, ktoré začali stavať v roku 1990, keď ekonómia v Ázii nabrala obrátky. Je to jeden z mnoha mrakodrapov, ktoré mali byť obrazom prosperity, sídlom bohatých, ktorí si tam prenajali kondo (izba + kúpeľňa).

Ekonómia však mala iné plány a v roku 1997 nastala v Ázii ekonomická kríza, ktorá pre túto budovu, a takisto veľa ďalších investícií, znamenala náhly stop. Už nikdy sa im to nepodarilo rozchodiť, budova tu len chátra, nie sú peniaze na jej dokončenie, alebo zbúranie.

Ale aspoň ju využijú aspoň niektorí, vzrušeniachtiví cestovatelia….

Prečítal som si trochu o tom na nete, pozrel niekoľko videí a článkov od ľudí, ktorí tu už vyliezli, zbalil si batoh a išlo sa….

Prieskum sa oplatí robiť poriadne…

Tu som sa trochu skopal… Pozrel som na webstránky a fotky budovy, pozrel som sa von z môjho hostelu a aha – budova z obrázku rovno predo mnou… Tak som sa tam vydal. Lenže… všade plno ľudí, v budove majú kancelárie a žije to tam. To mi také opustené nepríde. Hmmmm.

Posledné zmienky o výstupe boli z februára 2013. Možno ju tak rýchlo opravili a spojazdnili?

Tak späť na hostel, a ďalší prieskum. No a čožeee, tie budovy sú dve… Jednu dokončili, druhú nie. Tá, ktorá mi trčala pred nosom z hostelu, a zlákala ma, je tá dokončená. Tá, na ktorú sa chcem vyšplhať je niekde za mnou. Tak som si ju našiel na mape a išlo sa znovu, tentokrát už správne :).

Sami sa vzdáme ľahšie, ako s podporou.

Videl som dve cesty dovnútra. Jednu som videl na videu, a druhá sa mi ponúkla hneď po príchode – diera v plote. Šiel som si najprv vyskúšať tú overenú, z videa.

V tomto videu uvidíš skrátený priebeh a konečný výhľad, v článku ďalej sa dozvieš všetky špinavé detaily…

Je to cesta z parkoviska, ktoré patrí k budove, ale je na druhej strane cesty. Takze ich spája len jeden kovový most. Tento je ale uzavretý, privarili tam hrubý plech, ktorým nik nehne. Ale z ďalšieho poschodia sa dá skočiť na strechu toho mostu a prebehnúť na druhú stranu.

Tam ma ale čakalo prekvapko – na druhej strane takisto spravili barikádu. Vyzerá to tak, že sa tam dá pretlačiť, kde by som sa asi meter a pol naťahoval ako žaba, natlačený na tú barikádu, len na špičkách stál na konci múra, a za mnou už len 50 metrový pád….

Keďže som si nevyskúšal ešte ten druhý spôsob, povedal som si, že život ešte riskovať nebudem… Tak späť dole, cez dieru v plote, hop cup a už som dnu. Nooo, super. Samozrejme, aj tu to zabarikádovali, neviem čo som si myslel… Čiže tadiaľ sa to fakt nedá.

Ako si tak kráčam späť a rozmýšľam, či sa to oplatí riskovať, teda riskovať život, kvôli výhľadu. Predsa len, môžem sa šmyknúť a ten pád by som asi neprežil. A to kvôli nejakému výhľadu… Tak som si to v hlave prehadzoval, a už som to skoro zabalil (moje zmýšľanie je veľmi logické a praktické. Ak riziko smrti vyváži potešenie z výsledku, tak sa to neoplatí….).

Neuvedomil som si ale, že tu som bol práve na hranici mojej komfortnej zóny. V tejto zóne sme v pohodlí, neriskujeme veľa, ale takisto nezažívame nič nové a všetko tam poznáme. Kdežto mimo tejto komfortnej zóny nás čaká nečakané. Nové zižitky, skúsenosti a poznania.

Našťastie sa mi do cesty priplietla Ellie. Holka, ktorá tak ako ja, prišla sem si to preskúmať. Zoskočil som z múra, šiel sa pchať cez dieru v plote, keď počujem „Excuse me!“. Zarazil som sa – bol to silný anglický prízvuk, takže nie domáci. Čo sa teda deje? :D.

Zahovorili sme sa, vysvetlila mi, že tu je pre ten istý dôvod a že vošla hlavným vchodom, okolo strážnika… Ktorý jej síce povedal, že nemôže vôjsť, ale keď pokračovala ďalej, tak ju ani nezastavil. A ja som sa cítil ako taký James Bond, cez diery v plote a škrabaním sa na múry… a ona si tu vôjde ako do múzea, cez hlavné dvere :D.

Tak sme spolu išli späť do parkoviska, kde som sa prvýkrát otočil. Tiež sa jej to nepozdávalo. Ešte dodala, že v takých situáciách neverí svojmu telu… No nakoniec, po takom 5 minútovom zvažovaní povedala „Seriem na to, idem tam“.

Čo nakoplo mňa a kým sa ona pripravovala, tak som tam skočil, prebehol cez most, pretlačil sa okolo barikády a už som bol na druhej strane….

Ellie ešte zvažuje, či sa do toho pustiť…

Takže tu to ponaučenie – sám by som asi mávol rukou a písal článok o tom, ako som to vyskúšal, ale nepodarilo sa lebo taký a taký dôvod. Ale keďže som videl, že ďalšia osoba zvážila všetko a predsa si povedala, idem do toho, tak to dodalo kuráž aj mne. A pre ňu to bolo asi to isté – keďže som tam bol ja, povedala si, že to spraví.

Sme schopní dokázať viac v prítomnosti iných ľudí, ako osamote.

Nakoniec to ale nespravila, čakal som ju na druhej strane, ale potom sa predsa len rozhodla neriskovať to. Asi svojmu telu fakt neverí. Ale som jej vďačný, že takto naštartovala mňa. Cheers Ellie! :).

Ináč, je veľmi zaujímavé, ako telo prepne do módu prežitia v životu nebezpečnej situácii. Nerozmýšľal som o ničom inom, len o tom kde presne položiť nohu, ako pevne a kde sa držať, a každý krok alebo posun alebo hmat bol veľmi istý. Takto nejako sa asi cítia horolezci.

Ďalej to už bolo jednoduché – našiel som schody a pustil sa po nich. Nejakých 45 poschodí, s baterkou na hlave (schody nemali okná, bola pekná tma).

Vyliezol som hore tak za pol hoďku, pekná makačka na nohy, toľko schodov, ale pri tom adrenalíne som si to nejak ani nevšimol.

Výhľad bol super – celý bangkok ako na dlani, úplne zadarmo, len ja, žiadni iní turisti. Plus super pocit zadosťučinenia.

(Vo videu som povedal, že úplne hore sa nedá výjsť – teda o poschodie vyššie na „strechu“ (skôr posledné nedokončené poschodie). Ale nakoniec sa mi aj to podarilo.)

Tam som si pofotil kadečo, dal obed a vychutnal výhľad.

Dole som zišiel rýchlo, ani som sa veľmi nezamýšľal nad tým, že sa budem musieť zasa pretláčať okolo tej barikády, a ešte z opačnej strany… To už išlo automaticky.

Tento deň som bol veľmi spokojný. Silný pocit zadosťučinenia, že som potlačil svoj strach (aj keď s pomocou), naučil sa niečo nové a zažil niečo neobvyklé…

Viac si pozri v mojom videu o výstupe na Sathorn Unique, Bangkok, alebo v tejto galérii.