Výstup na Chimborazo – najbližšie k slnku na celej zemi 7


Sú to už dva týždne čo som v Ecuadore, v záchrannom centre pre zvieratá Zanjarajuno, blízko takzvanej brány do Ecuadorskej časti Amazonskej džungle – mesta Puyo. sopka chimborazo, ecuador

Každý víkend mám voľno, a keďže som sa zoznámil z ľudmi z Riobamba, asi 3 hodiny autobusom od Puyo, tak som sa tam vydal aj tento víkend, bez žiadneho ďalšieho plánu.Riobamba, Ecuador grafiti

Hneď ako som dorazil, tak som navštívil známych, ktorí vlastnia agentúru trekkingu a podobných vecí, kde sa debata ztočila na Chimborazo – najvyššia sopka na tomto kontinente, a čo viac, keďže je tak blízko ekvátora, tak je to aj najbližší bod k slnku na celej planéte. 6310 metrov nad morom.

Bola tam partia ľudí, ktorí sa chystali na výstup na ďalší víkend. Ja som si Chimborazo vyhľadal už skôr, hlavne kôli tomu, že je to najbližší bod k slnku – je to niečo špeciálne, jedinečná vec, niet podobnej na celom svete, takže ma to zaujalo už keď som si prezeral čo robiť v Ecuadore.

Takže som sa prihorovil do debaty, z otázkou koľko to stojí a čo potrebujem k výstupu. Očakával som, že je k tomu potrebný tréning počas niekoľkých týždňov ak nie viac, iné výstupy na nižšie vrchy, aby sa telo prispôsobilo kyslíkovým rozdielom a aby som sa vyhol výškovej chorobe. Ale na moje počudovanie odpoveď znela – jasne, môžeš sa pridať k tejto skupine na ďalší víkend. Tento víkend by si mal ísť na jeden výstup predtým, aby si sa prispôsobil, výbavy máš v cene, nič viac ti netreba.

Wow, tak nečakal som, že vyšplhať sa do 6310 metrov nad morom bude také ľahké (teda, zorganizovať to… výstup sám o sebe nebol TAKÝ ľahký…. čítaj ďalej…), ale sme v Ecuadore, tu bežné pravidlá neplatia. Samozrejme, v Európe by som na to asi potreboval nejaký horolezecký kurz a preukaz a mesiace tréningu.

Takže hneď tento víkend sme sa vybrali na El Altar, čo je séria vrcholcov, niečo ako naše Tatry, akurát, že sú 4100 mnm. Takže som si zbalil potrebné veci a na druhý deň sa vyrazilo.

stanovanie na El Altar, EcuadorTento výstup nebol veľmi náročný – 6 hodín po horách a lúkach, žiadne skaly alebo ľad, stúpanie bolo zvládnuteľné, čo nás ale brzdilo bol dážď. Pršalo vkuse, nie silno, len tak trúsilo, ale za 6 hodín sme boli všetci premočení do nitky. Dostali sme sa do prvého tábora, ktorý bol nejakých 3900mnm, asi okolo 15:00. Tak sme si všetci našli miesto na stany, oni mali prenajaté, ja som mal svoj, takže som si ho postavil behom 5 minút :).

Mal som však jeden problém – celý som bol premočený a nemal som nohavice na prezlečenie… a teplota začala klesať so zapadajúcim slnkom, v tom čase na nejakých 10 stupňov, neskôr v noci okolo 4 stupňov. Tak, pre svoju hlúposť (nezbaliť si druhý pár nohavíc na taký výstup? Somár!), som mal na výber buď ostať v mokrých nohaviciach alebo ležať v stane v gatiach, zašitý v spacáku. Tá druhá možnosť bola lepšia, aspoň som suchý. Takisto už bolo cítiť riedší vzduch – každý krok vyžadoval viacej nádychov a nohy sa unavili rýchlejšie.

Napriek tomu, som sa celkom dobre vyspal, budil som sa na kosu len každú hodinu…

Na druhý deň sa pokračovalo na vrchol, ale dážď bol ešte horší. A nohavice mi ešte nevyschli, gumáky taktiež (vystupovali sme v gumákoch, pretože niekedy bolo blato a voda vyše členkov). Celá oblasť bola neskutočne vlhká, takže nás to premočilo do nitky behom pár hodín, kým sme si prešli pár hosrkých a vulkanických jazier. Keď prišlo na výstup po skalách a ukázal sa už aj sneh, zmiešaný s dažďom, tak každý bol premočený, zmrznutý s kyslým výrazom na tvári….

Viditeľnosť sa zhoršila, nielen že pršalo, ale začal padať aj sneh, prsty na rukách som si už necítil, ale len z tej strany, z ktorej fúkal vietor. Druhá ruka ale vedela, že ju čaká to isté na ceste späť.

Napriek tomuto počasiu sa nám podarilo vyliezť na 4100 metrov, kde už človek cítil rozdiel vo vzduchu, muselo sa dýchať zhlboka a pomaly, ale nezdalo sa mi to také zlé. Asi som bol príliš rozptýlený tým, že mi mrzli ruky, tieklo do gumák a nevideli sme ani prd, takže z výhľadu nič. Ale bolo mi to jedno – bol som stále šťastný – veď som sa vyšplhal na svojich prvých 4100 metrov nad morom a to ešte v kurevsky zlom počasí! 🙂 Nie zlý výkon.

vrchol El Altar, Ecuador

Ok, zišli sme späť do tábora, neudialo sa už nič čo by stálo za zmienku. Na budúci víkend sa ide šplhať o 2200 metrov vyššie! To je skoro ako náš najvyšší vrch, a tu to je len rozdiel medzi kopcami…

Po ďalšom týždni v záchrannom centre pre zvieratá v džungli (asi tak 500 mnm), so sa vrátil späť do Riobamba, vyskúšali sme si výbavu – horolezecké topánky (niečo ako naše staré kožené lyžiarky, z tvrdou podrážkou, ktorá sa neohýba), vetru a zime odolné oblečenie, dve páry rukavíc, čiapka, helma, baterka na helmu, a crampons – železné hroty, ktoré sa nasadia na topánky na chodenie po ľade, horolezecké laná, a sekery.

Už vtedy mi zaplo, že toto nebude nič ako ten prvý výstup – tam sme mali gumáky a nič viac :).

Na noc sme sa dostavili do prvého tábora, asi 4000 mnm, aby sme si na výškovú hladinu trochu navykli. Odťial sme mali pekný výhľad na to, čo nás na druhý deň čaká:

Chimborazo sopka, Ecuador

Celá skupina, ktorá sa na to odhodlala

Ráno sme sa vybrali dvaja peši do ďalšieho tábora, asi 2 hodiny cesty, vo výške nejakých 4600mnm. (bolo nás celkom 6, ale ostatní sa radšej zviezli autom). Na noc sme sa potom vyviezli autom do tretieho tábora vo výške 5000 mnm, kde každých 20 krokov chcelo prestávku na lapanie dychu…
Výstup začína o polnoci, pretože vtedy sú ľady bezpečnejšie, keď výjde slnko, tak sa začnú topiť a prepadávať – niektoré rokliny , ktoré sme po ceste preskakovali boli desiatky metrov hlboké, človek by do nich nechcel spadnúť.

Takže sme sa uložili spať asi o 16:00, aby sme si oddýchli, nikto ale spať nemohol. Nejak sme sa dotrepali do 23:00, nahodili na seba výbavu, otestovali ju a išlo sa.

vystup na sopku Chimborazo, Ekvador

Cas nasadit si hroty na nohy…

Až tu nám všetkým zaplo, do čoho sme sa to pustili – strmý výstup po skalách, kde nevidíš nič, len malý priestor pred sebou, osvetlený tvojou lampou. Išli sme v troch skupinách, každá mala 1 vodcu a doch z nás, zviazaných lanom – ak jeden z nás spadne, dvaja ho majú šancu udržať. Skupiny boli rozdelené podľa rýchlosti výstupu, mne sa podarilo byť v tej prvej, najrýchlejšej :). Asi po prvej hodine sme stratili ostatných a dobrým tempom sme pokračovali po skalách.

Stúpanie bolo v kuse nejakých 45 stupňov. Po skalách to bolo ťažké, ale keď sme došli na ľad, tak vtedy sa skaly zdali ako prechádzka parkom. Každým krokom sme mali menej kyslíka, ale naše telá boli napumpované adrenalínom a zapnuté na autopilot – nepozeráš sa kam ideš (lebo aj tak nevidíš), len si hľadíš pod nohy a vypočítavaš každý krok. Ak sa šmykneš tu, tak je to dlhá a rýchla cesta po ľade dole, takže každý krok musel byť na istotu.

Nedostatok kyslíka už začal pracovať – každých 10 krokov sme lapali dych, ale pri každej prestávke nám mrzli prsty na nohách a rukách (tu už teplota klesla na nejakých -5 stupňov). Takže nemôžeš dlho oddychovať, ale takisto nemôžeš v kuse stúpať, pretože ti to pľúca nedovolia. Svaly ťa začnú bolieť za každým krokom, pretože nedostávajú dostatok kyslíka.

Ale nevadí, razili sme si cestu priamo hore – nešlo sa zo strany do strany, pretože na to nebol čas. O niekoľko hodín vyjde slnko a ľad sa začne topiť, takže išlo sa tou najkratšou cestou.

Počas výstupu sa ma náš vodca spýtal, či verím v boha, ja som povedal že nie, že verím v sám seba a svoje schopnosti – on ostal trochu neistý, hlavou mu asi prešlo – “sakra, pri tomto ani boh nestojí, tak isto niekde spadne!” Jeho otázka ma tiež prekvapila, ale potom som si spomenul, že pred mesiacom tu pri výstupe spadol a zomrel jeden Španiel, tak náš vodca si asi overoval, či máme podporu všetkých svätých…

Začalo sa pomaly rozvidnievať, ale stále nebolo vidieť vrchol. Ale mne to už bolo jedno, nerozmýšľal som nad ničím, všetky moje zmysly boli nastavené na prežitie. Všetko, čo som mal v hlave bolo dýchanie zhlboka a kam položiť nohu pri ďalšom kroku. Nohy sa mi podlamovali, prsty na nohách a rukách mrzli, ale to, čo mi hovorilo telo (čo bolo “Dosť!! poďme naspäť dole!!”) som už nevnímal – jediné čo ma viedlo, bolo presvedčenie v hlave, ktoré malo len jednu misiu z jedným koncom – “hore sa dostaneš, aj keby ti mali prsty odmrznúť!”
Ani som si neuvedomil a zrazu sa stúpanie znížilo – a pred nami sa otvoril vrchol! Bolo to ešte nejakých 300 metrov po snehu po kolená, kyslíka veľa nebolo, ale mňa premohol silný pocit šťastia a zadosťučinenia, skoro som sa rozplakal, ale únava nám nedovolila skákať od radosti. Zmohli sme sa akurát tak na takú zamračenú fotku:

skoro na vrchole chimborazo sopky, ekvador

A išlo sa ďalej – na 6310 mnm nám trebalo ešte nejakých 40 minút. Kým sme vyšli hore, rozvidnelo sa a mohli sme pozorovať okolitú krajinu, ktorá bola neuveriteľná. Na každej strane sme mohli vidieť vrcholec inej sopky, ale všetky boli pod nami. Vynímali sa nad mračnami, ale stále boli nižšie ako my. My sme boli páni na vrchu sveta – vyššie sa už na tomto kontinente nedá ísť.onečne! Po 5tich hodinách drvivého výstupu (že vraj normálne to je 6 hodín, tak to sme machri!) sme dosiahli 6310 metrov nad morom, boli sme nad oblakmi, tie boli vlastne stovky metrov pod nami, čo bol neuveriteľný pocit. Denné svetlo (skôr mrk), a fakt že sme to zvládli nás naplnili novou energiou, tak sme sa zmohli na niekoľko lepších fotiek:

vrchol sopky chimborazo, ekvador

vitazna pozicia, ked som nabral trochu sil…

vyhlad zo sopky chimborazo, ekvador

6310mnm, stlaceni medzi vrstvami oblakov, v dialke je vidiet ostatne sopky

chimborazo vrchol sopky ekvador

bez nasho vodcu by sme to nezvladli!

sopka chimborazo, pohlad z vrchu, ekvador

Posledny pohlad pred tym nez sa pustime dole

Na vrchu sme mohli však ostať len nejakých 15 minút z dvoch dôvodov – mrzli nám všetky končatiny a prsty a slnko vychádzalo, takže bol čas na zostup. Chvíľu sme čakali, či nás nenasleduje ďalšia skupina, ale nikto už neprišiel.

Zostup bol na moje počudovanie oveľa ľahší. Asi preto, že každým krokom som mal viacej kyslíka, čo bolo ako brať drogy – zrazu telo malo viac energie, takže som si zostup pekne užil.

Vodca bol v pohode, ten to robí niekedy aj niekoľko krát týždenne (macher čo!), ale austrálčana, čo bol s nami premohla výšková choroba – potreboval na záchod (čo sme potom nazvali “to najvyššie hovno na svete”, len si zabudol spraviť foto…) a bol strašne unavený, podlamovali sa mu nohy.

Vieš si predstaviť zostup po 5tich hodinách výstupu, kde musíš ísť vkuse dole 45 stupňovým kopcom, po ľade – neskutočná záťaž na kolená a stehná. Na počudovanie, mňa to ale netrápilo. Asi ten adrenalín z výstupu a väčšie množstvo kyslíku sa zahralo s mojím mozgom – zostup som si vlastne celkom užíval.

pohlad zo sopky chimborazo, ekvadorA čo lepšie, teraz sme už aj videli, kam vlastne ideme. Pohľad na svet pod tebou, asi 2000 metrov dole (výška, nie vzdialenosť) je neskutočný, akoby si sa pozeral na mapu. Veď vlastne štandardné lietadlá lietajú vo výške nejakých 8000 mnm, my sme od nich neboli tak ďaleko…

Ďalšia vec, ktorú sme teraz mohli vydieť, bol terén, po ktorom sme vystupovali – až teraz nám došlo, ako blízko roklinám a dieram sme kráčali!

Zostup trval asi 5 hodín, pretože sme robili viacej prestávok, pre kámoša austrálčana, miestami sme ho spúšťali po snehu na lane, šmýkajúc sa na zadku… keď mu už nohy nevládali vôbec.

zostup z chimborazo sopky, ekvador

Po tomto terene sme sa drali asi 4 hodiny, dole to slo ale ovela lepsie…

Keď sme došli do prvého tábora, privítali nás ostatní, s blahoželaniami a otázkami, aké to bolo. My sme mali trochu obáv, prečo hore nedošli, či sa niekomu niečo nestalo, ale upokojili nás, že to všetci vzdali, ešte predtým, ako došli na ľad! No teda!

Naspäť do Riobamba som išiel unavený a zničený, ale v vnútri ma hrial ten najlepší pocit, miešanina hrdosti, zadosťučinenia a šťastia – zvládol som to, ako jeden z 2, zo skupiny 6, vyšplhal som sa do 6310 metrov nad morom, bez dlhej prípravy a skúseností, a som jeden z mála ľudí na svete, ktorí sa dostali takto blízko slnku….

riobamba, ekvador, chimborazo

Pohlad na Chimborazo z mesta. Teraz som si uz mohol povedat – bol som tam, uplne na vrchu…

Alebo si pozri moje knihy - jedna ti môže zmeniť život 😉

lukas cech eknihy o cestovani, financiach a uspechu


Cestovné poistenie od cestovateľov pre cestovateľov

Cestovné poistenie v zahraničí pre Backpackerov od True Traveller

Odchádzaš cestovať? Nezabudni sa poistiť. Už niekoľko rokov cestujem s poistením od True Traveller a môžem ho len odporučiť. Prečítaj si viac o cestovnom poistení pri dlhodobom cestovaní tu.


Kredit na ubytko zdarma