Mingalaba z vysmiateho Myanmaru! (Barma u nás, ale miestni svoju krajinu volajú Myanmar, tak neviem prečo by som to volal ja niečo iné…). Keď som prešiel cez hranicu medzi Thajskom a Myanmarom, cez Myawaddy, tak som si povedal, že by to chcelo trochu starého dobrého vagabondenia… Po tom, čo som cestoval s kámošmi mesiac v Thajsku ako turista, mi chýbalo trochu neistoty a neplánovania a tak som nechal veciam voľný spád…

Do mestečka Myawaddy v Myanmare som sa dostal v pohode, pani na hranici už mala vlastne zatvorené, ale ešte zapla počítač nanovo a pustila ma :). Z autobusovej stanice, kam som prišiel po 8 hodinovej ceste, to bolo peši 5km k hranici.

V Myawaddy som nemal absolútne nič naplánované alebo zistené – ani hostel, ani autobusy ďalej, nič. Takže som tam vpálil s veľkým úsevom na ksichte, každý mi ho veľmi rád vracal. Ešte viac ako v Thajsku, ktorému sa hovorí krajina úsmevov. Tak Myanmar ich v tom určite obehol, aspoň to málo, čo som zatiaľ videl. Už po ceste cez hranicu sa ku mne veselo prihovorila holka, ktorá vedela trochu anglicky. Žije v Bangkoku, ale je z Myanmaru a akurát prišla na návštevu. Super časovanie, pretože som si síce zistil, ako povedať ahoj, ďakujem a to, že jem iba rastlinnú stravu, ale nevedel som výslovnosť. Takže som to samozrejme vyslovoval úplne zle :). S ňou som si to overil, naučil sa niekoľko nových fráz, ktoré som asi po 20tich sekundách zabudol, zamával jej na rozlúčku a išlo sa ďalej.

Mestečko Myawaddy nie je žiadna výhra, jedna hlavná cesta, všade nejaký obchod, miestna reštaurácia, staré autá a plno motoriek a ľudí a dosť veľa špiny. Ale v dobrom slova zmysle (ak sa to vôbec dá…). Myslím teda, že to tu je také, aké som čakal – typický Myanmar, bez prikrášľovania pre turistov.

Turistov? Akých… som tu jediný cudzinec v celom mestečku… Každý piaty človek sa pozastaví, povie niečo po anglicky a milo sa prekvapia, keď odpoviem v ich reči. Takto som sa tu poflakoval hore dole, hľadal si nejaký flek na prespanie v noci. Nie hostel (tu nie sú žiadne), ani hotel, ani guest house… Len nejaký tmavý, krytý flek, kam sa zvalím a zavesím si sieť (hamaku).

Po dlhom chodení (a po výdatnej večeri, kde som poprvýkrát ochutnal skvelé myanmarské vegánske jedlá), som konečne našiel niečo ako park, len nie veľmi udržiavané. Bolo už 22:00 a všade tma, takže som sa tam nepozorovane strčil, našiel si stromy, kam som natiahol hamaku…

 No môj skvelý plán padol tvrdo na nos. V prvom rade, moja hamaka je strašne malá. Asi preto stála toľko málo…. Tak som sa tam ako tak poskrúcal a vybalancoval, no došlo mi, že celú noc asi v jednej pozícii nevydržím (ale iné pozície nefungovali, pretože nebolo kde…). Akoby som si natiahol nejakú handru medzi dva stromy a skúšal na nej spať. No nič, uvidíme.

 A aj som uvidel. Nespočetné množstvo komárov, ktoré ma žrali z každej strany. Neviem, čo som vlastne čakal… Takže neprikrytý spať nemôžem. V hamake sa prikryť dalo, ale problém bol ten, že je to sieť… takže mi pekne dohrýzli chrbát a prdel a vlastne všetko zo spodu :D.

 Tak, nech sa ti páči, tu máš poriadne, neturistické cestovanie, hovorím si a smejem sa sám zo seba a z celej situácie. Nakoniec som sa rozhodol, že sa na hamaku vybodnem, (tú som neskôr daroval jednej milej pani), vytiahol som svoju storočnú deravú karimatku a ľahol si na zem, zakrytý spacákom. Hlavu mi stále žrali komáre, tak som si ju natrel repelentom, ktorý už nosím so sebou už vyše rok a pol – len na špeciálne situácie. Zaspával som ešte zaujímavo, popri ozvenách streľby z nejakej automatickej zbrane (tzv. samopaľ 🙂 ) z hory hneď za dedinou… Neskôr som sa dozvedel, že to sú miestni, ktorí majú zbraní a nábojov nazvyš z nedávnych nepokojov, tak si v lese strieľajú na hocičo. Dobre vedieť! (Pred pár dňami som sa dozvedel, že takéto spanie na divoko je v Myanmare zakázané, hlavne v stane – môžu si ťa pomýliť s armádou. Ale myslím, že je rozdiel, keď sa človek niekde natiahne za kríkom v dedine a postaví si stan niekde v lese. V tom lese je predsa len väčšia šanca, že to je vojak, ako za kríkom v dedine 🙂 )

Takto som sa pekne vyspal až kým nevyšlo slnko, potom som sa zbalil a vydal sa hľadať odvoz do ďalšieho mesta Malwamyine, asi 180km na západ. Tu som sa ale dozvedel, že pretože je cesta cez vrchy do tohto mesta veľmi úzka, tak tu majú systém dopravy na jeden smer jeden deň a na druhý smer nasledujúci deň. Tak, že nepárne dni autobusy idú smerom do Myawaddy a párne odchádzajú smerom von… Dnes bol nepárny deň, takže z tejto cesty nič. A keďže žiadne autá nechodia týmto smerom – cez vrchy (len miestne autá do dedín pred vrchami), tak ani stopom by som sa nedostal ďaleko. Vlastne stopom by som sa nedostal nikam aj tak, pretože všetky autá, ktoré idú daným smerom, sú najaté minibusy, autobusy a pickupy.

Ok, tak si nájdem guesthouse, chce to sprchu (po 24 hodinách cesty z Koh Samui až do Myanmaru, a spaní vonku cez noc). Takisto som niekde chcel nechať batoh a preskúmať si okolie, aj spomínané vrchy.

Našiel som si veľmi lacný guest house (ubytovňa) – nejaké 3 EUR na noc. Žiaden internet, žiadna izba, len taká komôrka bez okna s posteľou, asi 2m na 1.5m :). Ale nič viac nepotrebujem.

Ráno som sa vydal peši smerom k spomínaným vrchom, len tak, že uvidíme, čo mi cesta prinesie… No to som fakt nečakal, čo sa udialo ďalej…

Prefrčalo okolo mňa veľa áut, motoriek, rikší a podobne, nikto nezastavil, ale všetci trúbili (je to tu bližšie k Indii, asi to berú od nich… v Thajsku toľko netrúbia). Stopovanie nie je veľmi známe v Myanmare, a takisto som sa chcel prejsť, tak som to ani neskúšal. No ale čo to, zastavilo vedľa mňa zaprášené auto, spustili sa okná a z neho sa na mňa škeria traja mnísi! Aj šofér bol mních… (Mnísi nemajú čo šoférovať, je to proti ich filozofii… Ale keďže tu je miestna doprava takmer žiadna a vzdialenosti sú veľké, tak si miestni mnísi z praktického hľadiska trochu potlačili definíciu svojej filozofie…).

Anglicky sa mi prohovorili, že kam idem, na čo som odpovedal tak dobrodruhovsky, že do hôr. Oni na to, že či nechcem ísť s nimi, že ma zoberú, že idú kamsi do kláštora. Prečo nie, hovorím si, práve preto som sa takto bezcieľne vydal peši, aby som prijal všetko, čo mi cesta prinesie.

Sadol som si do auta, vysmiati mnísi sa mi predstavili, pokecali sme si a zistil som, že sú to myanmarskí mnísi z Bangkoku, ktorí prišli späť na návštevu a momentálne sú na takom výlete po miestnych kláštoroch. Super! Jízda s mníchmi v Myanmare, haluznejšie by som si to ani nevedel vymyslieť :).

Zobrali ma do niekoľkých kláštorov, kde som sa zúčastnil otváracej ceremónie (taký nový školský rok pre mladých mníchov), pokecali sme si o ich filozofii, o iných náboženstvách, o tetovaní, o politickej situácii v Myanmare. Takisto sme navštívili projekt jedného mnícha, ktorý buduje školu pre miestnu mládež, kde budú študovať angličtinu, ekonómiu a informačnú technológiu. Ponúkol som sa, že im pomôžem s hľadaním dobrovoľníkov na učenie angličtiny (keď ten projekt dokončia tak o dva roky). Takisto som sa dozvedel, že väčšina kláštorov v okolí sú veľmi nové (len niekoľko rokov), pretože ich začali stavať len keď stíchli boje medzi armádou vlády a rebelmi za demokraciu na strane Aung San Suu Kyi (alebo miestne armády jednotlivých štátov, bojujúce za osamostatnenie. Myanmar má nejakých 7 štátov, skoro všetci bojujú za osamostatnenie, potom má každý štát niekoľko menšín – klanov s inou históriou a rečou, takže je to tu dosť rozdelené. Taký turista si to nevšimne, kým sa nezačne rozprávať s miestnymi a neačne vypytovať.)

Strávil som s nimi skoro celý deň, okolo 16:00 ma hodili späť do Myawaddy, kde som dosť unavený z toľkého spoznávania sa s novými ľuďmi, hneď zaliezol do svojej komory (doslova v tomto prípade!) a napísal tento článok :).

Takže sa mi v Myanmare zatiaľ celkom páči – nečakané stretnutia, spanie pod holým nebom, skvelé a lacné jedlo a lacná doprava. A k tomu všetkému milí ľudia, ktorí si s vami radi pokecajú, alebo len vymenia úsmev a kývnutie hlavou.

Ta ta! (tak zatiaľ! po myanmarsky)