Vďaka kámošovi Naskovi, a jeho thajskej priateľke Geow, som mal možnosť spoznať ozajstný život na vidieku v Thajsku. Strávili sme týždeň na severovýchode Thajska, v dedinke Na Thom, asi 12 hodín cesty autobusom od Bangkoku…

Najlepšie na tom bolo, že v celej oblasti sme boli len traja ne-thajčania. Ja, Nasko a Bernie, Geow nevlastný otec z Nemecka. Takže, keď som tam ráno o 6-tej vystúpil z autobusu, tak sa okolo mňa zhrnula skupinka ľudí, všetci zvedaví, koho to sem čerti priniesli… Blonďavé brady tu len tak nevidia…

Jeden z nich vedel trochu anglicky, tak som vysvetlil, že idem do Bernieho domu (predsa len ľahko je vysvetliť, že idem k jedinému „farang“ v dedine – takto tu hovoria cudzincom.)

Hneď schmatli jedného chlapca na skútri a poverili ho, aby ma tam odviezol :). Nasko s Geow tam prišli o deň skôr, pretože išli letecky, ja som nevidel dôvod na míňanie trikrát toľko, keď autobusy tu sú celkom pohodlné. Čo sa autobusov týka, tak Mo Chit terminál v Bangkoku je jeden z najväčších, aké som videl – asi stovky autobusov na kope, väčšina názvov a smerov je popísaná len thajsky, takže sa treba veľa pýtať…:

Autobusová stanica Mo Chit, Bangkok (teda jej malá časť…)

Uvítali sme sa,  bola mi pridelená moja posteľ v strede ich veľkej miestnosti, ktorá je skoro celý dom – taká obývačka s kuchyňou, chodbou a halou v jednom. Väčšinu času ale aj tak trávia vonku na nádvorí alebo verande.

To okolo posteľe je sieť proti komárom… cítil som sa pod ňou ako taká princezná :D.

Väčšinu času sme strávili lietaním po dedinke a okolí na skútroch, na ktorých tu chodia všetci, alebo autom na dlhšie trasy, výlety do miestnych parkov, alebo na skalu Phu Tok, na ktorú sa dá vyliezť po úzkych drevených schodoch a prechodoch po stenách skaly.

Bernie pre nás takisto zorganizoval výlet so susedmi na rybárskej lodi kde nám varili miestni a prišla aj taká improvizovaná kapela (improvizovaná pretože mali klávesy, na ktorých týpek vedel používať len posledných 10, jeden bubon, mikrofón so zosilovačom a štvrtý člen kapely si zobral fľašu od piva a búchal po nej lyžičkou … ku ktorému sa neskôr pridal ďalší, ktorý mal v plechovom tanieri železné lyžičky, čo používal ako tamburínu :D. Začali sme ráno o 8ej a skončili poobede o 5tej, celý čas sa vtipkovalo, jedlo, popíjalo, spievalo a tancovalo…

Zábavný bol aj výlet do blízkeho chráneného parku, kde po príchode nebolo ani duše, čo nám celkom vyhovovalo…. ale po 5 minútach sme vedeli prečo – prišla ku nám jedna opička kamarátka, a keď videla, že máme veľa ovocia, tak privolala celú tlupu aj so šéfom… ktorý bol už pekne vyrastená a silná opica, ktorá by dokázala človeka roztrhať, ak by sa jej niečo nepáčilo… Tak sme im veľmi nebránili v tom, že nám zjedli celý piknik :D. Pri jednom pokuse sa na Geow rozbehli dve opice, vrátane šéfa, ale nepokračovali v útoku, to bolo len na odstrašenie.

Ale nevadí, opice sa najedli, my sme sa vybrali na prieskum okolitej džungle… 🙂

A po ceste späť sme sa zastavili popri rieke Mekong, ktorá delí Thajsko od Laosu (breh oproti je už Laos).

Okrem výletov je žiovt na vidieku veľmi kľudný. Deň začína skoro, okolo 5tej ráno, keď všetci povstávajú, poupratujú a začnú variť ryžu – pre miestnych mníchov, ktorí si ju okolo 7mej prídu vyzdvihnúť. Mnísi žijú len z darov, nemajú nič svoje, takže sa o nich takto miestni starajú. Ich kláštor sme mali hneď za domom. Počas dňa sa miestni vyberú na trhovisko, alebo ich farmy a práce, alebo len postávajú pred domom a pokecajú si s hocikým.

Neskôr, večer, sa všetci susedia stretnú v jednom dome (vždy u niekoho iného, striedajú si to), každý niečo prinesie, spolu si posadajú do kruhu a tam varia, jedia a kecajú do noci. Je pekné vidieť takéto spolunažívanie a zdieľanie, u nás sa to už vytráca, aj na dedinách.

Pred odchodom nám ešte susedky dali náramky  biele nite ztočené do kopy, ako symbol šťastia a ochrany na cestách:

A ešte som skoro zabudol, môj najobľúbenejší obyvateľ domu – Bo 🙂