Počas cestovania si stále rád vyskúšam nové, nezvyčajné veci. Takže som sa včera zúčastnil ceremónie Temazcal.

Vďaka Francescovi a Cecilii, hrdých majiteľov cob house (domu z hliny) a skvelých ľudí, u ktorých som pracoval ako dobrovoľník, na spomínanej stavbe, za to, že to zorganizovali.

O mojom pobyte u nich si môžte prečítať na mojich stránkach o domoch z hliny a recyklovaných materiáloch.

Ale teraz späť k Temazcal. Táto ceremónia prebieha v stane postavenom z dreva a textílií, asi 3 metre v priemere. Na prvý pohľad sa zdá malý, ale nejako tam nakoniec vtrepú 35 ľudí….. V strede stanu je diera v zemi, kam sa položia nažhavené kamene. Ľudia si posadajú okolo tejto jamy, natlačení na seba, pekne telo na telo (každý muž má na sebe len nejaké trenky alebo kraťasy a ženy majú nejaké šaty z ľahkého materiálu).

Každá ceremónia má niečo ako šamana (lídra) a pomocníka. Lídrov job je vysvetliť nám ako to bude prebiehať, viesť nás ceremóniou a jednotlivými štádiami, na ceste za očistou tela a duše, spojenia sa z prírodou, elementami, ľuďmi okolo nás a spirituálneho sveta. Pomocník má na starosť prípravu a podávanie nažhavených kameňov.

Napchať sem 35 ľudí a 10 rozžhavených kameňov? No problem!

Keď sme dorazili na miesto, tak som sa cítil veľmi divne – bledý európan medzi mixom domácich a nejakých iných európanov, ktorí tu už žijú roky. Takže, len som sa tak poflakoval, kecal z ľuďmi, nevedel som veľmi čo sa deje, ale začalo sa to onedlho. Najprv si každý šňupol tekutý tabak, každý si to dá cez nos – poriadne to prečistí dutiny! Potom sme sa všetci prezliekli do kraťás a jeden po druhom sme vošli do stanu, ženy najprv, potom muži.

It might look that I know what I´m doing…

Existuje viac verzií tejto ceremónie, môžu mať iný cieľ, niekto sa chce spojiť z elementami, z prírodou, niekto si chce poriadne vyčistiť telo, niekto sa chce spojiť so spirituálnym svetom, niektoré sa robia v stanoch, niektoré v drevených konštrukciách a podobne. Viac o tom na  Temazcal (sweat lodge) wiki.

Som spirituálny do istej miery, ale verím len veciam, ktoré zažijem na vlastnú kožu. Takže som bol zozačiatku trochu skeptický o všetkom tom liečení duše a spojení sa z ostatnými v stane. V prvom kole (je ich 4, každé kolo z inými piesňami a bubnovaním a viacej žhavých kameňov). Na začiatok, môj praktický rozum nerozmýšľal o spirituálnom svete, ale o tom, že tu asi bude nedostatok kyslíka pre všetkých…. A mal som pravdu, ale to je vlastne súčasť ceremónie. Menej kyslíku, vysoká teplota, rýchle bubnovanie a spev, úplná tma, to všetko vytvára veľmi zvláštnu atmosféru.

Prvé kamene sa položili, šaman nám vysvetlil čo sa bude diať, velmi tichým a pomalým hlasom. Už vtedy som začal cítiť tú príjemnú a kľudnú atmosféru. Vchod sa zakryl, nastala úplná tma, teplo začalo stúpať a ja som sa začal uvoľňovať. Potom, nás šaman požiadal, aby sme sa krátko predstavili skupine, a povedali, prečo tu sme, čo hľadáme, aby sme mohli nadviazať lepšie puto. Potom sa celá skupina sústredí na naše želania alebo to čo hľadáme a týmto nám to pomôže nájsť. Ja som povedal, že chcem prehĺbiť svoje spojenie s prírodou.

Potom sa začalo spievať a bubnovať, v jednom, rýchlom rytme a na rozžhavené kamene sa sem tam vysypali nejaké sušené bylinky.

Kombinácia úplnej tmy, vysokej teploty a spotených tiel, hlasného spievania a bubnovania bola magická. Zatvoril som oči a nechal som svoju myseľ blúdiť, myslel som na prírodu, zvieratá, moju cestu, počúval som slová piesní a nakoniec som sa nesústredil na nič, len som sa pohyboval s melódiou spevu. Už sa mi teplota nezdala nepríjemná, ako na začiatku, koža ma už nepálila a netrápil ma nedostatok kyslíka. Teraz som dýchal pomaly a zhlboka, a očakával ďalšiu vlnu horúcej pary, ktorá najprv zahalila hlavu, potom plecia a tak celé telo.

Tento pocit sa prehĺbil každým kolom, začal som spievať aj ja (teda skôr po-hmkávať, slová som nevedel…), sem tam som si zakričal – ľudia vydávali rôzne zvuky, bojové pokriky, zavýjali ako vlci, tak som sa pridal – divné nie? Ale vtedy sa to divné nezdalo :).

Posledné kolo bolo najťažšie, najvyššia teplota, menej kyslíka, dýchanie už bolo ťažšie a telo bolelo od sedenia na zemi v tureckom sede 2 hodiny, môj nos ma pálil od horúcej pary – ale nič z toho ma netrápilo. Bol som akoby v tranze, hojdal som sa zo strany na stranu, spievajúc. Žiadna bolesť, horúco, len byť prítomný v tom momente, byť jeden z melódiou, bubnovaním, a ostatnými okolo mňa.

Napadlo ma, že niečo zaspievam aj ja (ľudia sa striedali, niekto začal sám, ostatní sa pridali), teda, nie spievať, ale hmkať nejakú tribálnu melódiu – ale jediné čo ma napadlo, z môjho „širokého“ repertoáru tribálnych piesní, bolo Ratamahatta od Sepultura. C´mon, it´s tribal! 🙂

Ale nakoniec som si to rozmyslel… myslím, že ich piesne boli trochu na iný štýl….

Keď to všetko skončilo, po jednom sme na všetkych štyroch vyliezli zo stanu, a ľahli si na chladnú zem na nejakých 5 minút, na schladenie. Von bolo asi 15 stupňov, takže príjemné schladenie z tých 40-50 stupňov v stane. Potom sa všetci začali objímať, teda hlavne dvojice a ľudia, ktorí sa poznali, ja som sa cítil taký vynechany…. tak som objal nášho šamana :). A poďakoval sa mu za ceremóniu.

Potom sa všetci prezliekli a na stole nás čakalo veľa ovocia, chlieb a chicha, miestny drink zo skysnutého koreňa yuca.

Myslím, že niečo sa tam stalo a cítil som sa potom viacej spirituálne naladený, ako predtým, ale to bolo skôr z tej meditácie a vyčistením svojej mysle. Nemyslím, že sa mi podarilo prehĺbiť moje spojenie z prírodou. To sa mi podarilo až neskôr…. ceremóniou Ayahuasca.