Nejakých 1700km za 3 dni, z Londýna do Nitry.

Pred mojou cestou do Južnej Ameriky som si povedal, že na Slovensko sa vydám stopom, pretože takto je to zaujímavejšie 🙂

Začal som v južnom Londýne, našiel som si dobré miesto na stopovanie smerom do Dover na Hitchwiki (biblia každého stopára!). Ak si to niekto chce vyskúšať, tak je najlepšie ísť na križovatku blízko stanice Mottingham, bližšie inštrukcie tu:

Kde stopovať z Londýna do Doveru.

Podarilo sa mi ale postaviť sa na také miesto, kde autá išli iným smerom…. tak som tam zabil asi hodinu, kým som si to uvedomil…… Ale nevadí, nikam sa neponáhľam, tak som sa prešiel na inú časť cesty a tam sa mi podarilo stopnúť behom pol hodinky.

Stopoval som z A4 veľkosťou zošitom, kam som veľkým písmom napísal M20 a Dover. Kúpil som si zošit z farebnými stranami, žlté, ružové a tak, tie skôr uchytia pozornosť. „M20“ čierne na bielom, alebo čierne na oranžovom – ktoré si všimneš skôr? 🙂

Ok, takže zastavil mi týpek asi tak 40 ročný, ktorý žije v Maidstone, asi na pol ceste do Doveru. Nie zlý začiatok, bolo asi 10 ráno a ja som už bol na polceste von z UK.

Ale šťastie mi prialo – potom, čo sme si pokecali, o tom prečo stopujem, kam idem, o mojej plánovanej ceste do Južnej Ameriky, o jeho živote, rodine a tak, sa šofér, Kenny, rozhodol, že ma zoberie celú cestu do Doveru – aj keď to je mimo jeho smeru, pretože sme si dobre rozumeli. Super!

Krátko pred Doverom som navrhol, aby sme si skočili na moje posledné pivo – teda nie typické pivo, ale niečo čo nájdeš len v anglicku – takzvaný „ale“. Tak sme našli malú dedinku, tesne pred Doverom, s typickým anglickým pubom, záhradou a skvelým výberom pív. Pozval som ho na jedno, a spolu sme si vychutnali môj posledný anglický ale na dlhú dobu! Slnko, záhrada, skvelé pivo, to som si poriadne vychutnal!

Tak, naskočil som na loď z Doveru do Calais (tam som neskúšal stopovať, zvolil som si rýchlejšiu možnosť, kúpiť si lístok a ísť loďou, nie tunelom, ale dá sa nájsť kamión alebo niekto, kto ťa zoberie tunelom).

Na druhej strane, bolo asi 6 poobede, tak sa už začalo stmievať, skúsil som si ešte trochu postopovať, ale keďže už bola trochu tma, ľudia nechceli zastavovať, tak som sa po 40 min rozhodol, že je čas postaviť si stan. Našiel som si dobré miesto, pod kopcom, takže ma nebolo vidieť z cesty, a na druhej strane som mal nejaký veľký sklad, kde nikto nebol. Tráva bola vysoká, takže stan bol pekne zamaskovaný. Je lepšie byť zamaskovaný, pretože nikdy nevieš, kto sa tam v noci zastaví, a nechceš, aby ťa navštívili.

V noci pršalo, ale investícia do dobrého stanu sa vyplatila, bolo mi teplo a sucho. Prečítal som si knihu a zaspal asi okolo 9 večer. Zobudil som sa okolo 5 ráno, a o 5:30 som bol naspäť na ceste, s úsmevom na tvári a značkou „Rheims“.

Šťastie bolo zasa na mojej strane, za 15 minút mi zastavil doktor z anglicka, ktorý bol na ceste k svojej dcére vo Francúzsku. Auto mal natrepané nábytkom, ktorý jej viezol, ale našiel miesto pre mňa a môj backpack. Najprv sme sa bavili o bežných veciach, ale potom, keď videl, že mám alternatívny pohľad na svet, tak sa debata zvrtla na jeho cesty a život v Jamaica, fajčenie trávy a magic mushrooms. Jeho zážitky boli veľmi zaujímavé, a hlavne nečakané od doktora s vysokým postavením v Londýne. Takisto mi povedal o tom, ako stopoval po Európe, čo bol aj dôvod prečo mi zastavil, pretože to pozná.

Každého, kto mi zastaví, požiadam, aby ma vyhodil niekde na benzínke alebo mieste, kde zastavuje veľa áut, pretože je tam:

• veľa áut, ktoré stoja a pokračujú ďalej v mojom smere, takže je ľahšie sa spýtať, ako stopovať na ceste
• je tam jedlo
• záchody

Na tejto benzínke bol obchod, s veľmi malým výberom pre vegána, ale našiel som si cus-cus šalát, mal som so sebou chlieb, takže to stačilo, o pol hoďku som stopoval ďalej.

Ďalšie auto, ktoré mi zastavilo bol chlapík z Nemecka, ktorý ma zobral až na francúzsko-nemeckú hranicu, blízko Karlsruhe. On takisto poznal stopovanie a pokecali sme si o tom a o adrenalínových športoch, ktoré ho bavili.

Na hranici som si dal jablko, vystrčil prst a behom 5 minút mi zastavilo auto! Na moje prekvapenie to bolo veľké 4×4 auto, s rodinou vo vnútri – ja som sedel vzadu s ich deťmi. Cítil som sa ako jeden z ich synov :). Nečakal som, že by potetovanému stopárovi s vyholenou hlavou a veľkou bradou zastavila rodinka s deťmi, ale nech sa páči. A boli skvelí, na ceste zo Škótska domov. Vyhodili ma blízko za Karlsruhe, na veľkom odpočívadle.

Ani tam som nemusel čakať dlho, behom pol hoďky ma zobrala ďalšia rodina s deťmi vo veľkom 4×4. Títo boli skvelí – zobrali ma až do Munich, kde som chcel stráviť noc u priateľov. Vyhodili ma priamo pred ich dvermi 🙂

Napadlo ma, že dnešné mladé rodiny to už vnímajú inak – neboja sa zobrať stopára, ktorý očividne je cestovateľ, pretože oni to už do istej hranice poznajú, a takisto dnešní ľudia v 30ke rozmýšľajú trochu ináč, sú viacej otvorení veciam ako stopovanie, tak preto som mal také šťastie s rodinami.

V Munich som si spravil krátku prestávku, 2 dni s priateľmi, ktorých som už dlho nevidel a potom, o 8 ráno som už stál na dialnici smerom na Salzburg. Tu to až tak nešlo, bolo tam veľa áut, ktoré nešli ďaleko, a menej miesta na zastavenie. Najprv som to skúsil na semafóroch, zakaždým keď naskočila červená, som prešiel popri rade áut so svojou značkou a úsmevom na tvári, ale nepodarilo sa. Krátko na to sa blízko mňa zastavilo policajné auto, tak som sa tam veľmi nezdržoval a nečakal kým sa prídu pozhovárať…. Presunul som sa na iné miesto, asi kilometer ďalej, kde bola benzínka, takže autá mali kde zastaviť. Aj tam to šlo pomaly, ale po 1 hodine sa podarilo zastaviť miestneho podnikateľa, ktorý išiel mojím smerom. Tu som si už precvičoval svoju nemčinu, už dlho som nerozprával nemecky, takže to bolo celkom dobré, oprášiť si ju.

Vyhodil ma na odpočívadle, ktoré mi odporučil – veľká reštaurácia so šalátovým barom, kde som si nabral peknú porciu a konečne sa poriadne najedol.

Tam sa mi podarilo stopnúť mladého chalana, s typickým dedinským výzorom pre tú oblasť – vyzeral ako Niels Holgersen…. Mal silný dedinský prízvuk a slamený klobúk. Jediné čo mu chýbalo, bolo steblo slamy v ústach! Zobral ma len nejakých 30km po ceste, ale to bolo aj tak dobré a pekné od neho, že zastavil.

Ešte niekoľko áut potom a bol som v Rakúsku. Po ceste mi zastavili ľudia z Nemecka, Maďarska a Rakúska.

Za zmienku stojí nemeck, ktorý ma zobral z Rakúska na Slovensko, kde pracuje. Bol to poriadny pretekár, taký blázon za volantom – vkuse sa tlačil na iných a išiel asi tak 160km/h priemerne….

Rozmýšľal som nad tým, či mám vystúpiť, či sa oplatí takto riskovať, ale nakoniec som ostal, lebo bolo dosť ťažké stopnúť na ceste z Rakúska na Slovensko. Navyše ešte začalo pršať, keby len to, začalo poriadne liať, vidieť bolo asi tak na 10m a na ceste bolo nejakých 5cm vody, ale jeho to nezastavilo alebo nespomalilo…. Som rád že som prežil!

Tak, a som na Slovensku, moja rodná krajina, tu to iste pôjde ľahšie….. Tak to som sa dozvedel neskôr…. Začalo to ľahko – nemusel som ani stopovať, len som sa ukrýval na benzínke pred dažďom, kde ma oslovila jedna holka, slovenka, s rakúskou značkou – že idú z Viedne, kde žijú, domov do Nitry. Pekné čo? Dôvod prečo sa ma takto spýtala bol, že jej brat cestuje stopom, tak si predstavila, že keby takto stál on, tak by chcela, aby sa mu niekto ponúkol takisto. Dobrý začiatok na Slovensku…. ale počkaj.

Vyhodili ma v Nitre, prešiel som sa na výpadovku, kde som stopoval asi hodinu, ale nepodarilo sa, len som dostal veľa divných a tupých podľadov. Ok, nevadí, našiel som si miesto na stanovanie, pekne zašitý v malom lesíku na okraji mesta, kde som prespal.

Ráno o 6 som už stál na výpadovke a stopoval. 7, 8, 9 hodín, a nič. Zmenil som miesto a stále nič.  Čo sa to do riti deje, rozmýšľam. Každá krajina zatiaľ bola bez problémov, a prídem do rodného Slovenska a takto? Áno, takto to bolo. Ľudia na mňa len čumeli, alebo ani nechceli naviazať očný kontakt. Na hanbu!

Konečne mi zastavil chlapík, ktorý išiel len 20km von z mesta, ale aspoň niečo. Ale nakoniec to bolo zlé rozhodnutie, pretože som sa ocitol na mieste, kde bolo málo áut a žiadna benzínka a podobne, takže som mal väčšiu šancu niečo stopnúť naspať v Nitre, kde som bol ráno. No ale čo už, som teraz tu, tak som to skúsil a asi po hodine som sa rozhodol zmeniť miesto – ísť peši k najbližšej dedine, asi 20km. Po ceste som skúšal stopovať, ale bez šťastia. Konečne mi zastavil chlapík v dodávke, asi po 10km chodenia. Zobral ma do najbližšej dediny, kam šiel aj on.

Tam ma vyhodil blízko železničnej stanice, ktorá bola na hlavnej štreke medzi Bratislavou a Prešovom, kam som mal namierené. Takže som mal na výber – skúsim si posledných 150km prestopovať a pôjde to takto pomaly, zabijem ešte asi dva dni a miniem oveľa viac na stravu, alebo si kúpim lístok za 10 EUR a o pár hodín budem s rodinou. Rozhodol som sa pre druhú možnosť, pretože dôležitejší bol čas s rodinou, ako tvrdohlavo dokončiť celú cestu stopovaním.

Naskočil som na vlak, vychutnal si trochu kľudu a popočúval svoju hudbu a okolo 9 večer som bol v Prešove, kde ma čakala rodina.

Stopovanie po Európe sa mi páčilo veľmi a v budúcnosti si to chcem zopakovať, prejsť si južnú Európu a Balkán, ale teraz si užijem stopovanie po Južnej Amerike. Pretože je ľahšie cestovať po Európe kedykoľvek, aj keď budem starší, ale do Južnej Ameriky sa už nemusím dostať… alebo do Indie, kam si chcem zájsť po Južnej Amerike.

Tento menší výlet ma takisto naučil lepšie ignorovať čo si o tebe ľudia myslia – zistíš čo mám na mysli, keď si stopovanie vyskúšaš, niektoré pohľady, ktoré dostaneš (hlavne na Slovensku…) sú ako keby sa pozerali na samého satana na kraji cesty.

Sorry, že tu nemám obrázky z tejto cesty, sú na inom laptope, ktorý som nechal doma pred cestou do Južnej Ameriky.