Mojím hlavným cieľom v Indii je vrátiť sa k práci so zvieratami v záchranných centrách, čo sa mi v Thajsku a Myanmare veľmi nedarilo. Tu, v Indii, už ale mám viac času (víza do 9ho augusta…) a takisto možností nájsť záchranné centrá, kde potrebujú dobrovoľníkov. A hneď po 3 dňoch sa mi jedno skvelé podarilo nájsť.

Nie je tu toho tak veľa, prevažne nájdeš prírodné rezervácie, ktoré môžeš navštíviť, ale nepotrebujú tam dobrovoľníkov. Záchranných centier tu je pomenej. Buď tu sú centrá, ktoré fungujú na veľmi vysokých poplatkoch pre dobrovoľníkov (o ktorých si nie som istý, či im ide o zvieratá, alebo o zárobok, ale nepoznám ich, tak sa zdržím komentára). Alebo tu je niekoľko menších, ktoré je ťažšie nájsť. Ale keď ich nájdeš, tak to stojí za to.

Jedno také je Arunachala Animal Sanctuary, na juhu v Tamil Nadu, mesto Tiruvanaamalai. Prišiel som sem len kvôli tomuto záchrannému centru, no hneď po príchode som sa dozvedel, že toto miesto (vrátane hory Arunachala hneď za mestom) je jedno z najsvätejších v Indii. Takže je tu plno ľudí, yogínov, bábov a gurus a takisto osvieteniachtivých turistov. Ale to je celkom dobré, pekne sa tu stretli dva svety – typický zaprášený a chaotický indický štýl života, s nejakými prvkami turizmu, ako internet kafé, ktoré sa mi veľmi zíde 🙂

Arunachala Animal Sanctuary bolo založené američanom Lesliem, ktorý sa ho rozhodol založiť, keď sa dozvedel, že miestny manažment chcel vyzabíjať pouličných psíkov, keď sa začali množiť. Dnes už Leslie má 77 rokov, ale stále tú istú energiu a lásku pre zvieratá, ako na začiatku. Stretol som sa s ním v centre v môj prvý deň, počas kratšieho predstavenia toho, čo robia som ho pozoroval, ako jedná so psíkmi. Jeho lásku k zvieratám a pokoj, ktorý im dáva je cítiť a vidieť. V tomto centre nikdy neutratia psíka, pomôžu mu ako sa dá a potom ho nechajú žiť v centre.

Na Slovensku som navštívil 2 záchranné centrá – Slobodu Zvierat v Bratislave a UVP (Únia vzájomnej pomoci ľudí a psov) v Haniske pri Košiciach. Centrum tu v Indii sa od tých našich trochu líši. Všetky tri robia niečo úžasné – pomoc nevinným tvorom, ktoré za svoje nešťastie alebo utrpenie nemôžu, zberanie darov a donácií, aby mohli fungovať, a šírenie myšlienky lepšieho spolužitia ľudí so zvieratami.

Tu v Indii je toto spolužitie ale oveľa viacej pozadu ako u nás a takisto je tu oveľa viac psov, ktorí potrebujú pomôcť. Sterilizácia je len v plienkach, psíky sa tu rodia ako o preteky, na ulici a ľudia sa o nich veľmi nestarajú. Niektorí dostanú nažrať, iní si nájdu niečo v odpadkoch. Ale je tu aj viacej chorôb, viacej nehôd (premávka v Indii je totálny chaos a keď sa do toho zapletie psík, tak to nedopadne dobre).

Takže toto centrum má trochu iné priority – keďže nemajú kapacitu a ranených zvierat a ťažkých prípadov je veľa, tak psíkov vyliečia a zdravých pustia späť na ulicu (samozrejme ich všetkých kastrujú, aby zabránili ďalšiemu premnoženiu), aby mohli pomôcť ďalším ťažkým prípadom. Takže v centre vidíš hlavne ťažké prípady (poranené oči, zlomeniny, infekcie a pod.) alebo psíkov, ktorí sú invalidi na celý život – amputácie, zlomené chrbtice, slepota a tak ďalej. Z jedného hľadiska je to smutné, vidieť toľké utrpenie, ale z druhého hľadiska to robí túto prácu ešte dôležitejšou – veľa utrpenia, ale aj veľa zachránených životov, ktoré by na ulici trpeli ešte viac, dlhšie a možno ani neprežili.

Ďalšou dôležitou činnosťou tohto centra je zmena mienky ľudí – zmena ich pohľadu na psíkov. Keď začali, tak málokto doniesol raneného psíka do centra. Dnes dostávajú okolo 100 prípadov mesačne, čo ukazuje, že ľudia si uvedomujú čoraz viac, že im môžu a majú pomôcť.

Toto sú ich štatistiky (zo septembra 2013):

Čo sa mojej práce týka, tak je to trochu iné, ako predošlé záchranné centrá. Majú tu vlastných zamestnancov, ktorí robia skvelú prácu, takže nepotrebujú moju pomoc. A nechcem svojou prítomnosťou na krátky čas pripraviť niekoho miestneho o prácu, takže sa im do toho veľmi nemiešam. Pomáham niekoľko hodín denne (takže mám vlastné ubytovanie, centrum len navštevujem), väčšinou sa so psíkmi hrám, alebo chorým dávam trochu lásky a pohladenia a pocit bezpečia. Takisto som im pomohol s reklamou – málo ľudí vedelo o tomto centre, tak som navrhol, nech hodia nejaké bilboardy do mesta (kde je veľa turistov, čím viac ich príde pozrieť, tým lepšie pre psíkov, či už pre spestrenie alebo z hľadiska donácií). Tak som pozbieral svoje amatérske dizajnérske schopnosti a navrhol niekoľko billboardov (nie sú dokončené, potrebujú doladiť):

Veľa ľudí chodí do tohto mesta za účelom meditácie, spirituálneho odľahčenia, návštevy chrámov a yogínov. Ale pre mňa sa nič nevyrovná pocitu, ktorý dostanete, ak vám chorý psík pokojne zaspí v náručí, alebo ak vidíte, ako sa ranený psík pomaly vylieči. Takýto príklad je napríklad psík Satya, ktorá mala veľkú ranu na hlave, plnú červov, ale po niekoľkých mesiacoch sa vyliečila a je z nej veselý psík plný energie, ktorému našli dobrú rodinu. Pozri si fotky a video na ich webstránke.

Zvyšok nechám na obrázky, tie povedia viac, ako akýkoľvek môj text:

Páči sa ti táto práca, nemôžeš ale vycestovať?

Neboj, na Slovensku máš tiež veľa možností. Pozri si môj nedávny článok o dobrovoľníctve, kde nájdeš plno útulkov po celom Slovensku.

Aby si si spravil nejakú predstavu, tak tu je niekoľko fotiek z útulku Slobody Zvierat v Bratislave, kde niekoľko dobrovoľníkov pracuje vo svojom voľnom čase na všetkých ich projektoch, či už starostlivosť o útulok alebo projekty ako petícia proti cirkusom a veľa ďalších.