Náš deň je naplnený interakciami. Interakciami s ľuďmi, zvieratami, objektami. Väčšina našich reakcií je krátka a limitovaná, našim vlastným rozhodnutím, pretože nemáme čas, alebo práve robíme niečo iné a tá interakcia nás vyrušuje. Zvyčajne to rýchlo odkecáme, alebo odvrkneme, alebo počúvame len napoly. Ale za akú cenu? Neprichádzame takto o zaujímavé konverzácie, nové veci alebo priateľov, kvôli nejakej práci, úlohe, na čom práve pracujeme? Aké prostredie vytvárame okolo seba, pre iných ale aj pre seba?

K tomuto článku ma motivovala jedna kapitola knihy „How to train a wild elephant“ od Jan Chozen Bays. V tejto knihe ti autor dáva jedno cvičenie na každý týždeň – zamerané na žitie plnšieho života, čo sa týka vnímania sveta okolo seba a žitia v tomto momente. (Musím sa ale priznať, že tú knihu nepoužívam tak, ako to mal autor na mysli – nerobím cvičenia týždenne, len celú knihu čítam… je tam veľa očividných vecí, ktoré pochopím prečítaním, bez robenia úloh.)

Táto sekcia, ktorá podnietila tento článok, ti dá za úlohu vnímať interakcie a rozprávať sa s každým, ako keby mal dnes večer zomrieť.

Trochu morbídne a smutné, povieš si. Ale keď sa zamyslíš nad tým, čo táto úloha chce dosiahnuť, tak je to pravý opak – núti ťa to venovať svoju plnú pozornosť ľuďom, s ktorými sa bavíš. Aktívne sa pýtaš, namiesto dávania krátkych odpovedí alebo len prikyvovania hlavou, kým si kontroluješ čo sa deje na facebooku a rozmýšľaš, čo dnes večer zješ. Záleží ti na nich, na tom, čo chcú povedať. Ceníš si ich prítomnosť viac.

Uvedomil som si, že to do istej miery už praktikujem sám od seba – nepripomínam si síce, že táto osoba by mohla zomrieť, ale pozerám sa na to z ich pohľadu – ako by som sa cítil ja, keby mi oni dávali len štipku pozornosti alebo zjavne dali najavo, že otravujem.

Tieto situácie máme všetci, každý deň, všade – otravný sused, niekto na autobuse, kolegovia, ktorí nás vyrušujú. Na cestách sa to hlavne točí okolo ostatných cestovateľov, ktorých stretávaš – uvedomil som si, že niekedy, keď sa stretnem s novou osobou, tak konverzácii už nevenujem toľko pozornosti, ako keď som začal cestovať. Pretože je to zhruba ten istý proces:

Odkiaľ si?

Ako dlho už cestuješ?

Kde si už bol?

Tieto otázky počuješ veľakrát. Samozrejme, to znamená, že si nacvičíš veľmi dobré odpovede, ale niekedy nemáš chuť hrať tento cestovateľský ping-pong. Povieš si, že o dva dni táto osoba odíde a vo väčšine prípadoch sa už viac neuvidíte.Ale ako to vplýva na tú osobu na druhej strane?

Samozrejme, že nechcem mať s každým hlbokú debatu o mojom živote a o zmysle života, ale takisto, aký by bol svet, keby každý len odvrkával a nemal čas na nikoho iného, len svoje priority….(alebo žeby sme tam už boli….?).

Ale ja som tiez raz začal – a keby ma každý cestovateľ len narýchlo vybavil, krátkymi odpoveďami, tak by moje cestovanie bolo oveľa chudobnejšie, o interakcie, o informácie, o nových ľudí. Takže keď som ja v pozícii spraviť to isté pre niekoho iného, tak by bolo pekné ich cestu obohatiť takisto… je to vlastne moja povinnosť.

V práci to je viac akceptovateľné – pretože človek sa musí sústrediť viac, ak chce dosiahnuť viac. S tým nemám problém. Ale všade inde, na ulici, doma, v buse, tam sa hodí tento prístup viac.

Takisto je to iná situácia, keď sa jedná o osoby, ktoré vidíš prvýkrát, alebo osoby z tvojho života, ktoré stretávaš denne. Bežne si neceníme momenty s blízkimi, pretože sú okolo nás stále, tak čo, nevadí, teraz nemám chuť byť dobrým <bratom, sestrou, priateľom, ujom, otcom, matkou…>, možno zajtra. Ale keď sa na to pozrieš z pohľadu, že zajtra už byť nemusí – o koľko plnšie debaty budeš mať? A o koľko lepšie sa bude cítiť tvoje okolie, a takto aj ty?

Nerob druhým to, čo nechceš, aby iní robili tebe. –Konfucius (hoci prvýkrát som to počul od mojej mamy – dík babi ;))

Kapitola spomínanej knihy ma donútila zamyslieť sa nad tým. Cieľ tohto článku je to isté – dať ti podnet sa nad tým zamyslieť, a takisto chcem počuť tvoj názor:

Pri tvojich denných interakciách, snažíš sa druhej strane dať ľudský, priateľskejší prístup, alebo ich odvrkneš, pretože sa sústredíš na iné veci?

Takže nechoďme po svete s „Do Not Disturb“ značkou na čele, ale snažme sa ho robiť aký, aký chceme, aby bol k nám.