Už keď som chodil prstom po mape Južnej Ameriky, som vedel, že budem stanovať pri jazere Titicaca. Myslím, že prsty v tom mal fakt, že som si stále myslel, že Winnetou a Old Shatterhand v ňom hľadali poklad, hoci tento diel so strieborným jazerom bol natáčaný v Chorvátsku, nie v Peru, tak neviem odkiaľ to mám…

Tak keď som konečne vyrazil smerom na jazero Titicaca, ktoré je najvyššie postaveným veľkým jazerom na svete, tak ma začali svrbieť prsty, nohy a niečo ma tam ťahalo. Lenže príroda pre mňa mala pripravené niečo iné…

Vydal som sa autobusom z Nazca, mestom v púšti a vysokými teplotami, takmer na úrovni mora a za nejakých 15 EUR a behom desiatich hodín som bol v Cusco, 3400 mnm. Tam som zažil menšie dobrodružstvo na Machu Picchu, a potom som sa vydal smerom na jazero Titicaca.

Lenže na Machu Picchu sa mi podarilo chytiť nejakú chrípku – typické veci – zapálené hrdlo, teplota a upchatý nos. No ale čo už, na cestu som sa vydal tak či tak, naskočil som na bus do Puno, mestečka pri Titicaca (7 hodín, 7 EUR). Nemal som ale v pláne ostať v meste.

V džungli pri mestečku Lagunas na severe Peru som sa stretol s francúzom, ktorý mi odporučil „Puerta de los Dios“ alebo Brána bohov (ktorú niektoré stránky nazývajú aj hviezdnou bránou…), ktorá je ešte asi 3 hodiny od Puno. Povedal som si, že tam budem stanovať, tak som si našiel miestny minibus za nejaké 2 EUR.

V minibuse som si dobre pokecal s miestnymi, ktorí boli prekvapení, že taký „gringo“ (čo pochádza z Mexica, takto volali len Američanov, ale dnes to už prischlo všetkým cestovateľom, ktorí nie sú z Južnej Ameriky) vie tak dobre po španielsky.

Najlepší bol ale ich výraz na tvári, keď som povedal, že chcem ísť k Hayu Marca (ďalšie meno pre Bránu Bohov). Úsmev im z tváre zmizol a s obavami mi povedali „Te vas a Puerta del Diablo?“ (Ideš k Diablovej bráne?). Tá je v „Tierra del Diablo“ (Diablova zem), tam by si mal byť opatrný. Na to som im povedal, že tam budem v noci stanovať….

Nevedeli mi presne vysvetliť prečo to je nebezpečné, ale overil som si, že to nie je kvôli zlodejom alebo nejakým divým medveďom, ktoré jedia ľudí. Boli to len povery, na ktoré neverím, tak som si tam s radosťou vykračoval.

Keď vravím s radosťou, tak to berte s rezervou. Teplota mi stúpala a celé telo bolelo, a k tomu ešte bolo zamračené, asi 10 stupňov a pršalo. Skvelá zostava na stanovanie! No ale nevadí, som už tu, krátko pred 6 večer, tak som si našiel flek na stan a rýchlo ho postavil. So stanovaním tu nie je problém, kým nestanujete na poli, kde si farmár niečo pestuje, tak ľuďom nevadíte. Je lepšie sa niekam zašiť, aby vás nebolo vidieť, keby náhodou okolo išiel nejaký podnapitý miestny alebo zvedaví teenageri, ale celkovo je to ľahké a bezpečné.

Počasie ma prekvapilo, pretože som si jazero Titicaca stále predstavoval ako krásne modré jazero, veľa slnka a teplo (ako na úvodnej fotke, ale tá je z niekoľkých dní neskôr…čítaj ďalej…). Ale počas cesty sem na nás spadli krúpy a sneh, potom dážď, všade bola hmla a kosa….

Zachvíľu sa zotmelo, tak som sa strčil do stanu, obliekol všetky vetrovky čo mám, dal si konzervu zeleniny z chlebom, zabalil sa do spacáka a išiel spať asi okolo pol ôsmej večer. Ale príroda pre mňa mala iné plány. V noci bola silná búrka, obloha bola ako stroboskop a hromy mi vibrovali hruďou. To bola ale celkom zaujímavá skúsenosť, horšie bolo to, že ma chytila triaška, a tým, že som spal na zemi a v peknej kose (asi 0 stupňov), tak moja teplota vystúpila vyššie. Takže som cítil každý kamienok a krivku zeme pod sebou a každých 5 minút som musel zmeniť polohu, lebo ma to už otlačilo. A k tomu ešte bolo niečo zlé s tou konzervou, čo som zjedol, pretože žalúdok som mal ako práčku. Tuším, že to bola tá najhoršia noc zatiaľ na tejto ceste.

Tato konzerva ma dorazila…

Ale prežil som to, ráno som vstal slabý, ale odhodlaný vidieť okolie, pofotiť si to a ísť ďalej, smerom do Bolívie.

V noci som sa ešte niekoľko krát prešiel vonku, lebo som nemohol spať, skúšal som sa aj odreagovať hrou na svojej harmonike, a počas toho som zistil, prečo to miestni asi volajú zem diabla. Asi kilometer vzdialená cesta a autá na nej svietia priamo na tento kopec a takto vytvárajú rôzne tiene (zo stromov a kopčekov, ktoré sú medzi autami a týmto miestom). Tieto tiene tancovali okolo mňa, a vyzeralo to tak, že prišli od neznáma, žiadny zdroj svetla alebo mesiac  na blízku nebol. Tak si myslím, že miestnych tieto tiene vystrašili a preto to takto volajú.

Ale ok, teplota či nie, prešiel som si okolie, vychutnal si zvláštne skaly a samozrejme aj Bránu Bohov, Diable, Hayu Marca alebo akokoľvek to ľudia nazývajú!

Hayu Marca, Puerta del los Dios alebo Puerta del Diablo – vyber si….

Asi okolo 9 ráno, keď mi vyschol stan, som sa vydal ďalej, po nejakých 3 hodinách a dvoch minibusoch, som sa dostal na hranicu Bolívie, mestečko Yunguyo, kde som peši prešiel z Peru do Bolívie. Samozrejme nejaká tá byrokracia, pečiatky a išlo sa ďalej. Prechod je jednoduchý, Peru ti dá pečiatku na odchod a Bolívia na príchod, žiadne zdržovanie alebo dlhé rady.

Vitajte v Bolívii!

Odtiaľ som sa dostal do Copacabana, mestečka, o ktorom som tiež mal slnečnú predstavu. Realita však bola upršaná, studená a po cestách tieklo asi 5 cm vody. To mám preto, že som sa tu dotrepal v období dažďov… Bol som chorý, mokrý a cítil som sa mizerne, prešiel som asi 5 hostelov, nikde nebol internet (čo potrebujem na prácu), tak som si povedal, že idem do La Paz, hlavného mesta Bolívie. Tam som si našiel lacný hostel za 3.20 EUR na noc, s internetom a ostal som tam 4 dni, kým som sa ako tak nevyliečil.

Možno si už spomínate, na Facebooku som povedal, že 21.12.2012 budem tancovať a spievať na hore pri La Paz, bez jedla a vody. To sa ale rýchlo zmenilo, keď som zistil, že celá táto udalosť je pekne skomercializovaná – teda že to je všetko o peniazoch od bohatých turistov. Tak som sa na to rýchlo vybodol a našiel si lepšiu alternatívu – ísť späť do Copacabana, odtiaľ na Isla del Sol, kde budú ľudia z Bolívie a celej južnej Ameriky, spolu s prezidentom Bolívie, vítať začiatok novej éry. (Celý svet sa strachoval, že bude koniec sveta, títo ľudia to videli ako koniec zlej éry a začiatok novej, lepšej, éry – už len to bol dobrý dôvod tam ísť :)).

Z La Paz do Copacabana to je 2.10 EUR miestnym busom, z Copacabana na Isla del Sol (Ostrov Slnka) to je 4.20 EUR.

Niekoľko fotiek z tejto cesty:

hm… trochu graficke vyjadrenie autora 🙂

Toto je typicky minibus alebo colectivo, ktoré tu chodia všade.

na skrátenie cesty busom sme prešli časť Titicaca na lodiach. Titicaca je fakt obrovské!

Na lodi na jazere Titicaca smerom k festivalu

Nevedel som, čo mám čakať, či to bude viacej politická udalosť, alebo len malé množstvo ľudí s prezentáciami ohľadom ekológie a ako vytvoriť lepšiu budúcnosť. Ale už na ceste som mal veľmi dobrý pocit – počasie bolo krásne, bolo teplo, slnko bolo silné, ako som si to predstavoval o jazere Titicaca. A po ceste som stretával viac a viac ľudí ako ja, cestovateľov z celého sveta, ktorí sem prišli z toho istého dôvodu.

Keď sme dorazili na miesto, bol som veľmi milo prekvapený – dostal som sa na veľký festival, plno stanov, ľudí z celého sveta, muzikanti, žongléri, veľké javisko a hlavne – plno ľudí z celej južnej Ameriky v ich krojoch, ktorí tancovali a hrali ich folklór na ručne vyrobených nástrojoch. Plno farieb a dobrej nálady.

Super! Konečne si jazero Titicaca užijem, tak ako som o tom sníval. Bol krásny ďeň, zakecal som sa s ľudmi z celého sveta, každej vekovej hladiny (starenky v krojoch, mladí cestovatelia a všetky vekové hladiny medzi tým).

Videl som veľa rôznych kultúr Bolívie, Peru, Mexika a iných krajín. Na druhý deň (21.12.2012 ráno o 4)  sme všetci vyšli na blízky kopec, aby sme privítali slnko a s ním aj novú éru. Dnes prišlo ešte viac ľudí, viacej krojov, farieb, tanca a každý tu žuval coca listy, čo je typické pre ľudí žijúcich v Amerických Andách. Niektorí tancovali, niektorí spievali, niektorí meditovali, niektorí pozorovali, ale každý sa usmieval, zdravil jeden druhého a rozprával sa. Ešte nikdy som nevidel taký dobrý mix kultúr, vekov a ľudí z veľmi rozdielnych pozadí života – farmári sa rozprávajú z hipíkmi, pocestnými umelcami z Európy a podobne. Aj ja som si dobre pokecal s miestnymi, ktorí stále chceli fotky na pamiatku.

Vítanie novej éry na kopci na ostrove Isla del Sol okolo 5:30 ráno.

S touto pani som si pokecal dobrých 15 minút, zaujímalo ju všetko o Slovensku – život, ľudia, ekonómia, hlavný vývoz a podobne 🙂

Celý deň prebehol v tejto atmosfére, k večeru sa to už začalo vyprázdňovať, ale veľa ľudí tušilo, že ešte nie je koniec – veľa mladých, alternatívnych cestovateľov, umelcov, žonglérov, muzikantov a hipíkov tušilo, že máme ešte

Posledná noc s viacej alternatívnym nádychom – mini hippie koncert okolo ohňa.

jednu noc na užitie si. A takto to aj bolo – celú noc tu teraz vyhrávala a tancovala nová generácia, miestny folklór vymenila hudba umelcov z ulice. Všetci sme sa zhŕkli okolo ohňa, začalo sa s jednou gitarou, potom prišla flauta, ďalšie tri gitary a charangy (mini gitary), marakas, panov0 flauty a bubny. Celú noc sme presedeli pri ohni, s hudbou a spevom.

Lepšie som si stanovanie pri jazere Titicaca ani nevedel predstaviť. Hoci moja prvá návšteva bola pekne na prd, oplatilo sa sem prísť druhý krát. Počasie bolo úžasné (cez deň som chodil v tričku a stále si spálil nos a ruky, v noci sa schladilo na nejakých 5 stupňov), nálada a atmosféra tiež.

Potom som sa vrátil späť do Copacabana, kde tiež bolo krásne, slnečno, tak som si povedal, že tu ostanem. Všetko bolo pozitívne, našiel som si ešte aj super hostel s dobrou izbou, vlastnou kúpeľňou, wifi a raňajkami za 4.90 EUR na noc – priamo v centre, Hostal Colonial. 

Tak som si povedal, že tu ostanem pár nocí, prešiel som si okolie, navštívil miestne obchody, vyšplhal sa na okolité kopce a urobil si krásne fotky jazera Titicaca.

Copacabana naľavo a Titicaca

Tak moje zlé spomienky z prvého stretnutia sa z jazerom Titicaca sú vymazané a vymenili ich krásne spomienky plné skvelých ľudí, počasia, prírody a nových priateľov. Presne ako si to zaumienili – koniec zlej éry a začiatok novej, pozitívnej. 🙂