V hosteli v Quito, Ecuador som sa dozvedel od priateľky z Argentíny o alternatívnej ceste do Machu Picchu, ktorá je oveľa väčším dobrodružstvom, ako typické spôsoby. Tento spôsob je ale trochu viac ako alternatívny, zahŕňa taktiky používané špiónmi alebo zlodejmi….

Čo? Zlodejmi? Ale ale. No je to tak, tento spôsob je nepozorované vkĺznutie do Machu Picchu bez platenia vstupného. Prečo? Lebo som si myslel, že peniaze zo vstupného si rozdelí bohatá menšina v Chile, nie pracovníci v Peru, v Machu Picchu. A preto, lebo mám rád dobrodružstvo, rád skúšam nové a nezvyčajné veci a rád potlačím svoje hranice.

Takže toto dobrodružstvo malo dve časti:

1. Dostať sa do Aguas Calientes, čo je mestečko hneď pod Machu Picchu, bez platenia za predražené turistické vlaky.

2. Nepozorovane vkĺznuť do Machu Picchu.

Tak ako to išlo?

1. Dostať sa do Aguas Calientes, čo je mestečko hneď pod Machu Picchu, bez platenia za predražené turistické vlaky.

Prvá časť nebola nijak nebezpečná alebo ilegálna. Išlo mi ale o to, že všetky typické cesty do Machu Picchu sú neskutočne predražené. 5-dňový trek ťa vyjde na nejakých 1500 EUR. Ak tam chceš ísť len na dva tri dni, turistický vlak ťa vyjde na 90 EUR. Ok, možno sa to nezdá veľa na Machu Picchu, ale zober si do úvahy, že v Peru precestuješ nejakých 1000 km alebo 15 hodín na autobuse za 12 EUR. A ja žijem mesačne na nejakých 450 EUR. Takže táto hodinka vlakom je trochu predražená. Prečo? Lebo PeruRail, ktorá sprostredkuje tieto vlaky, je sprivatizovaná a vlastní ju firma z Chile a Anglicka. A oni vedia, že turisti zaplatia za Machu Picchu hocičo, tak si ceny nahodili, ako sa im zachcelo. To je ale ok, do roka sa nájde skoro milión ľudí, ktorí to radi zaplatia. Horšie je to, že tieto peniaze neidú pracovníkom železnice a ľuďom z Peru, ale idú boháčom z Chile a UK. Pracovník železnice stále dostane taký prd v porovnaní z tým, čo jeden turista zaplatí za tento vlak.

Tak som si povedal, že k tomuto nebudem prispievať, namiesto toho sa pustím menej známou cestou, použijem miestny transport, z ktorého peniaze idú priamo ľuďom z Peru. A takisto pretože stále sa radšej pustím chodníčkom menej vychodeným, spoznám skryté tváre sveta a ľudí.

Takže, aby som sa dostal do Aguas Calientes, musel som precestovať zhruba 7 hodín na minibuse a autách, všetko to tu volajú „colectivos“. Sú to skrátka miestni, ktorí si kúpia auto alebo minibus a vozia ľudí hore dole, žiadne firmy a podobne.

V prvom minibuse som strávil asi dve hodiny kecaním s jednou pani z Limy, prebrali sme všetko, miestny život, cestovanie, vychovávanie detí, vegánstvo a miestnu prírodu. Takéto rozhovory pre mňa znamenajú veľa, pretože je to názor ľudí z Peru o veciach, ktoré ma zaujímajú. Toto by som nemal na turistickom vlaku, kde žiadni miestni necestujú. Nasmiali sme sa, ponúkla mi jedlo, vodu, pokecali sme si s ďalšími pasažiermi, a ani neviem ako, a prešlo 6 hodín cesty.

Ďalším skrytým bonusom bol výhľad – cesta ma zobrala cez kľukaté cesty v

vyhlad z auta na ceste do Santa Maria

Peruánskych Andách, takže bol to sám o sebe taký spoznávací výlet. A stálo ma to len 9 EUR.

Takto som sa dostal do Santa Maria, kde som naskočil do ďalšieho auta, ktoré ma zobralo do Santa Teresa, asi hodinu hlbšie do Peruánskych hôr, za necelé 3 EUR.

Táto cesta sa už trochu zmenila – žiadny asfalt, ale úzka cesta na okraji hlbokého spádu, vytesaná do strany obrovských hôr. Počuli ste už o ceste

dva metre od priepaste, soferovi to ale nevadi, frcal si pekne rychlo!

mŕtvych v Bolívii? Tak toto nebolo od toho ďaleko.

Zo Santa Teresa som zobral ďalšie auto na vlakovú stanicu, ktorá vedie do Aguas Calientes, za necelé 1.5 EUR. Asi tak 40 minút po podobnej ceste, ktorú na niektorých častiach zachraňoval buldozér, lebo časť cesty spadla do priepaste, alebo ju zobrala voda, alebo sa na ňu zosypala hlina. Bežné veci tu v horách v Peru!

Samozrejme, že vlak do Aguas Calientes už bol za turistické ceny – 14 EUR za pol hodinu cesty. Jasne že to nezaplatím! Čo zvládne vlak za pol hodiny, zvládnem ja, po svojich, za nejaké dve hoďky. Nevadí, že prší, s tým som sa už zmieril.

Takže som sa pustil po daždi, pozdĺž koľají:

A za dve hodiny som dorazil do Aguas Calientes, kde som sa v obchode spýtal na lacný hostel (lebo celé mestečko je plné turistických hostelov, ktoré majú ceny v USD, nie Peruánskych soles, a tým sa chcem vyhnúť). Podarilo sa, slečna v obchode mala známu s hostelom, trochu zašitým za budovami, ale len za 5 EUR na noc.

Tam som sa osušil, oddýchol a pripravil si veci na krok číslo dva v mojom pláne, ako sa dostať do Machu Picchu za čo najmenej.

2. Nepozorovane vkĺznuť do Machu Picchu.

Je tri ráno, vonku prší a nikde nie je ani duše. Ja kráčam v tme po ulici,

myslim, ze vzplyvam celkom dobre…

oblečený ako ninja.

Z Aguas Calientes k vstupu do Machu Picchu to je asi 20 minút. Po ceste nikde ani duše, veď je predsa 3 ráno. Na niektorých miestach, napríklad parkoviskách autobusov bolo rozsvietené, tam som trochu zrýchlil krok, ale všetci spali, takže žiadne problémy.

Na vstup do Machu Picchu je potrebné prejsť kontrolou a potom cez asi 20 metrový most nad riekou. Je to jediný most v okolí, takže jediný vstup. Plán A bol ale skúsiť prejsť cez rieku, pretože na moste je stráž a je oplotený, s bránou.

Ale plán A sa rozsypal na kúsky ešte predtým, hneď ako som došiel do Aguas Calientes:

20 metrov široká, miestami 2 metre hlboká masa zúrivej vody…

Rieka Urubamba. Neviem ako vyzerá bežne, ale ja som tu prišiel v období dažďov, takže rieka bola pekne divoká. Jedným slovom – samovražda.

Takže, plán A v riti, ide sa na plán B – prekĺznuť popri strážnej budove, preliezť plot a prebehnúť cez most.

Tak som sa pomaly a opatrne priblížil k strážnej búdke, za každým krokom pauza a overil som si, či sa niečo nehýbe. Keď som už bol blízko, tak že už sa nebolo kde skryť, tak som sa rozbehol k bráne, bez dlhého rozmýšľania.

Ale! Oni už sú na takých ako ja pripravení…. na zemi mali natiahnutý drôt, o ktorý som zakopol. Hneď mi došlo, že tento drôt niekde zapne alarm, tak som sa rozbehol druhým smerom, viacmenej bez rozumu v panike :). Tam bol ďalší drôt, ktorý som potiahol tiež.

Tak mi neostávalo nič iné, len sa vrátiť odkiaľ som prišiel. Ešte mi prebehlo hlavou, že možno stihnem prebehnúť mostom, kým sa všetci zobudia, ale potom som si povedal, že to neriskujem. A bolo to dobré rozhodnutie. Po menej ako minúte od prvého drôtu sa na druhej strane mostu objavilo svetlo baterky a osoba blížiaca sa ku mne.

Vtedy som už bol skrytý asi 20 metrov od mosta, v úplnej tme, pozoroval som, čo sa bude diať. Osoba sa stále približovala a išla mojím smerom….. Viac mi netrebalo, rozbehol som sa zhrbený, vyhýbajúc sa miestam s osvetlením a po nejakých 50 metroch som sa hodil do džungle pri ceste a pekne sa tam zašil.

Osoba s baterkou sa pomaly priblížila, svietil si baterkou na cestu a okolie, ale keďže som bol dobre zašitý, nezbadal ma. Prešiel ďalej, stratil sa mi z očí, tak som čakal asi 20 minút v daždi, bez pohybu, kým sa vráti.

Potom, ako sa strážnik vrátil odkiaľ prišiel som si povedal, že druhý pokus už je márny, pretože už majú oči a stopkách.

Tak som sa pekne vrátil do Aguas Calientes, počkal si do 5:20, keď začnú predávať lístky a kúpil som si vstupné do Machu Picchu.

Bol to divný pocit, stáť zasa pred tým istým mostom, teraz ale vo svetle, „legálne“ a rozprávať sa s tým istým strážnikom, ktorý nič netušil… 🙂

Asi po hodinovom výstupe po strmých schodoch (je ich asi 1786) som konečne vyliezol na Machu Picchu, kde som si vychutnal krásny výhľad na stratené mesto, na okolitú krajinu, rieky a hory a podarilo sa mi aj zazrieť čierneho medveďa, ktorý tu žije.

Takže, čo sa týka bodu číslo 1 – dostať sa do Machu Picchu za čo najmenej, to sa mi podarilo – celkovo ma to vyšlo 75 EUR , ale na schodoch som našiel 20 EUR, takže nakoniec 55 EUR. Super – najmenej čo typický turista zaplatí, je nejakých 200 EUR, takže som spokojný. A po ceste som dal peniaze za dopravu, stravu a ubytovanie do vrecák miestnym ľuďom, nie nejakým medzinárodným firmám.

Čo sa týka vkĺznutia do Machu Picchu bezplatne, to mi nevyšlo, ale nevadí – ide o zážitok, bolo to dobrodružstvo tak či tak.

A najlepšie na tom je, že som sa krátko na to dozvedel, že len peniaze z vlakov idú do Chile a UK, ale peniaze z lístkov idú ľuďom z Peru. Takže je nakoniec dobre, že sa mi tam nepodarilo vkradnúť :).

A či sa dá vkradnúť do Machu Picchu? Myslím, že áno. S trochou viac opatrnosti alebo odvahy sa to dá. Ale takisto už viem, že tým človek len okradne miestnych, takže zbytočne. A ďalšia vec je, že keď sa tam vkradnete, tak nemáte prístup na vrchol Huayana Picchu, ktorý je sám o sebe ďalším skvostom, a skvelým trekom.

Tak nakoniec ešte niekoľko obrázkov z Machu Picchu, nech sa páči:

Lamy na Machu Picchu 🙂

Okolie Machu Picchu

Holky z Colombie, blondata brada, tetovania a modre oci su pre nich neobvykle 🙂

Pohlad z Huayana Picchu na Machu Picchu

Machu Picchu a vrch v pozadi Huayana Picchu v plnej krase.