Počas môjho pobytu v záchrannom a rehabilitačnom centre pre zvieratá Cerelias, v džungli pri Tarapoto, Peru, som jeden deň zažil nečakané dobrodružstvo, na ktoré budem ešte dlho spomínať.

Asi tak raz do týždňa som zišiel z džungle späť do mesta, nakúpiť stravu, spojiť sa z priateľmi a rodinou a popracovať na svojich projektoch. Tak to bolo aj teraz, po jednej noci v meste som sa okolo druhej poobede vydal na 3-kilometrový trek do kopca po džungli, počas ktorého musím prejsť tou istou riekou 13 krát. Táto rieka nie je problém, dá sa preskákať po kameňoch. Lenže…..
Celý deň predtým a celú noc pršalo. Vedel som, že voda v rieke stúpne, ale nevedel som do akej výšky. Tak si s úsmevom na tvári vykračujem k prvému miestu, kde je treba prekročiť rieku, kde mi úsmev z tváre hneď spadol – z normálnej rieky, ktorú si po kameňoch prehopká každý, sa stal divý prúd mútnej a spenenej vody, asi trikrát toľko silnejší a hlbší!

Ajaja, prebehlo mi hlavou, toto nebude ľahké. Ale takisto sa mi v hlave ozvalo “Challenge accepted!” – “Výzva prijatá!” (po rokoch života v Anglicku už rozmýšľam anglicky, hoci teraz to pomaly prechádza do španielčiny….). Už keď som došiel sem, tak sa nevraciam! A takisto mám na chrbte v batohu 20kg žrádla pre zvieratá a nás, takže mám aj nejakú zodpovednosť!

Ok, tak som sa do toho pustil, najprv po kolená vo vode, čo bolo nič v porovnaní, čo prišlo neskôr. Prvá vec, ktorú som sa naučil je, že divú vodu nikdy neprekračuj bez palice. Musíš si niečím odmerať hĺbku a takisto ju potrebuješ na balanc.

Tak som sa predieral vodou krok za krokom, na šmykľavých kameňoch, kým mi voda podmývala nohy a snažila sa ma zvaliť. Niekoľko krát sa jej to skoro podarilo, ale fakt, že som v batohu mal aj laptop mi dodal neuveriteľnú silu a balanc :). Na konci som bol celý mokrý, do pása od rieky, od pása hore od potu, ale backpack z jedlom a laptopom ostal suchý.

Ok, tak som ju prekročil už asi 6 krát, nič horšie sa už nemôže stať… Ale prd. Môže. Dostal som sa k časti rieky, kde je prechod hlbší a užší, čo teraz znamená voda vyššie pása a prúd, ktorý ma stiahne zo sebou. Asi po 10 minútach rozmýšľania a hľadania miesta, kde to nevyzerá ako kompletná samovražda, a po pár nevydarených pokusoch, som si povedal, že sa musím predrať džungľou na iné miesto. Samozrejme iné časti džungle sú pekne nedostupné, samá liana, konáre a vysoké trávy, zem je mokrá po daždi, a všetko je do kopca.

Asi tak po pol hodine predierania sa džungľou skoro na kolenách (nemal som zo sebou mačetu, ktorá tu je bežná na chodenie po džungli, tak som musel veľa vecí podliezať a pod.) som zistil, že všetko okolo mňa končí prudkým spádom a skalami. Takže to miesto, ktorému sa chcem vyhnúť je to jediné miesto kde môžem skúsiť prejsť, alebo sa budem predierať džungľou ďalšiu hodinu.

Na to som však čas nemal, som už asi hodinu na ceste, je okolo 15:00 a okolo 17:30 sa začne stmievať. Tu v džungli je skutočná TMA. Nevidíš ani na krok, všelijaké typy hmyzu a inej hávede vylezú z dier, a tu je všetko asi trikrát väčšie ako u nás, čo sa hmyzu týka, tak na to tu radšej čakať nebudem…..

Takže vrátil som sa späť k rieke, dodal si guráž bojovým pokrikom a pustil sa do toho, odhodlaný, že to prejdem, aj keby som mal na druhú stranu doplávať (čo mi tiež veľmi nejde), našťastie som si na ceste späť porezal ruku na strome, ktorý má tŕne ako ruža, ale oveľa viac a pevnejšie. Takže krv a bolesť mi dodala adrenalín, ktorý utlmil pud sebazáchovy. Preto našťastie, normálne sa porezanej ruke neteším 🙂

takto to vyzeralo po 2 dnoch

a to je strom, ktory to sposobil…

Tak zavri oči a predstav si toto: do nitky zmočený a prepotený týpek z veľkým 70 litrovým batohom na chrbe a palicou v ruke, z ktorej tečie krv, sa pustí do zúrivej rieky, každý krok potrebuje asi minútu na stabilizáciu a odhad, kde sa môžem hodiť, ak by ma náhodou prúd premohol.

Tu som zistil, že niekedy je lepšie pustiť sa cez časť, kde je prúd silnejší, ale voda nie až taká hlboká, pretože máš šancu prejsť rýchlejšie a menej možností minúť kameň a skončiť po krk vo vode (v porovnaní s miestom, kde voda nie je až taká silná, ale rieka je širšia a hlbšia).
A podarilo sa. Je prekvapujúce, čo zvýšený adrenalín a slepá tvrdohlavosť dokážu!

Na druhej strane som sa netešil veľmi, pretože som vedel, že pred sebou ešte mám ďalších 7 prechodov, a každý z nich môže byť ešte ťažší. Ale po tomto výkone som mal ešte viac guráže, takže som sa bez zastavenia pustil ďalej.

Asi po ďalšej hodine som sa konečne dostal do nášho záchranného centra, do nitky premočený, ale s veľkým a hrdým úsmevom na tvári. Ahlavou mi prechádzalo, že túto skúšku človeka proti elementu, som vyhral.

Orlando, ktorý mal to centrum na starosť ma privítal s obavami, že či ma má ísť hľadať, či má čakať, alebo volať záchrannú službu. Potom ma napadlo, že pri vchode do džungle (ktorá je v prírodnej rezervácii, takže každý vchod je regulovaný a musíš mať povolenie alebo zaplatiť vstupné), nebol nikto – čo sa stáva len v prípadoch, keď rieka stúpne príliš, takže tam nikto nechodí, tak sa závora spustí a strážnik ide domov. To mal byť môj prvý signál, že ma čaká niečo neobyčajné :).

Riskantné, ale stálo to za to. Také náhodné dobrodružstvo (tie sú najlepšie nie?), na ktoré budem ešte dlho spomínať!

Sorry, fotky z tohto dobrodružstva nemám, len fotky čo som spravil na druhý deň, pretože som mal hlavu plnú adrenalínu a nemyslel som na nič iné a takisto, foťák bol zašitý niekde v batohu a ja som mal vtedy trochu iné obavy, ako hľadať ho…