Existuje veľa typov cestovateľov. Ľudia na krátkych dovolenkách, turisti, ktorí si skáču do a z jedného turistického miesta na druhé, alebo sa zašijú do rezortov, cestovatelia, ktorí si zoberú backpack a idú si do známych destinácií, nomádi a vagabondi, ktorí žijú cestovaním, dobrodruhovia, ktorí hľadajú dobrodružstvo niekde mimo hlavných chodníčkov.
Ale je na svete aj niekľko ľudí, ktorí si zaumienia niečo extrémne vyzývavé a ťažké, ako Karl Bushby. On ide peši z Južnej Ameriky, až do Londýna. Len peši, žiadna iná forma transportu, len jeho nohy.
Uznáš, že to je kurevsky ťažká úloha. Ide už nejakých 15 rokov a zatiaľ došiel do Ruska, kde má momentálne problémy s vízami. Je to na smiech alebo zaplakanie, keď odhodlaného muža nezastavia púšte, mrazy -40 stupňov a ani zamrznuté more, ale byrokracia.
Ja sa nechystám spraviť niečo podobné, niesom ochotný zaprieť roky svojho života kvôli jednej výzve, ale on ma inšpiroval, aby som si vyskúšal niečo počas mojich ciest – chodenie na dlhé vzdialenosti, bez akej koľvek inej formy prepravy. Keď hovorím dlhé vzdialenosti, tak to myslím z pohľadu bežného človeka, nie z pohľadu Karla.
Takže som sa rozhodol svoje skúsenosti a vybavenie otestovať a vydať sa peši z mesta Riobamba do Baños, cez národnú rezerváciu Penipe, plnú hôr a lesov a je tam aj jedna aktívna sopka.
Je to prekrásna príroda na chodenie, ale takisto je to drsný terén, plný kopcov, so stúpaním z 2000 do 3000 metrov, takže väčšinu času som šiel do kopca. Zo sebou na chrbte som mal asi 20kg svojich vecí a 3kg vody a stravy. Žiadna mapa alebo GPS, len kompas a odhodlanosť.
Celá cesta vyšla zhruba na nejakých 100km, na tejto mape je to len hrubý odhad tej cesty, bez odbočiek, len priama čiara, pretože Google Maps to tam nepozná – žiadne cesty, len poľné a chodníky. Po ceste som sa stratil a chodil hore dole po tom istom kopci, takto som si párkrát takisto musel nabehať niekoľko kilometrov navyše.
Naplánoval som si len cestu zhruba, prstom na Google Maps – niečo ako „asi 50km na severovýchod, potom prídem k sopke, potom asi 20km na východ, a potom zasa na sever“. Nakoniec som tam došiel trochu iným smerom, ale to je nakoniec jedno.
Už pri východe z Riobamba som sa pustil zlou cestou – haha, dobrý začiatok čo. Nevadí, pustil som sa neznámou cestou, nevedel som kam vedie, či je to slepá cesta a končí niekde v lese, ale vedel som, že ide na severovýchod, tak prečo nie. Bez kompasu by som mal oveľa väčšie problémy s orientáciou, pretože niekedy človek nemá záchytné body a ani si nevšimne, že sa cesta pomaly zatáča do opačnej strane. Tak si ideš, mysliac, že ideš na sever a vylezieš niekde na východe….
Ja som ale kompas mal, takže som si s istotou vykračoval na severovýchod.
Deň 1
Hrubý plán bol ísť asi 30km na sever (trochu som to zmenil od originálneho plánu, keďže som bol na inej ceste), po 30tich km sa otočiť na severovýchod, tak, aby som vyliezol niekde na pravo od sopky Tungurahua.
Po ceste som sa pýtal ľudí na smer, či sa tadiaľ dostanem k sopke a podobne, zakaždým mi to potvrdili, takže som si to razil vopred. Išiel som rýchlosťou asi 4km/h, ale podcenil som terén – keď to začalo stúpať, tak ma to dosť spomalilo. To ale nevadilo, až kým som nedošiel k veľkému kaňonu, ktorý cesta obchádzala dlhou okľukou. Mal som na výber dve možnosti:
- ostať na ceste, vyhýbať sa autám a ísť dookola, cez dediny
- zíjsť z cesty a spraviť si skratku okolo neho cez polia a lesy
Samozrejme, že som si zvolil 2 – ísť svojou cestou a skúsiť nájsť skratku, a takisto trochu zmeniť
prostredie, po ceste som už šiel dlho. Mnooooo malo to taký malý háčik…. ten kaňon bol sakra dlhý! Išiel som cez suché polia, pozdĺž kaňonu, s vetrom a pieskom v očiach, asi 4 hodiny a žiadna zmena – kaňon stále po mojej pravici, tak ako na začiatku. Našťastie, išiel som stále na sever, trochu iným smerom ako som chcel, ale stále k svojmu cieľu.
Na konci dňa som došiel k blízkosti menšej dedinky, čo nebolo najlepšie, lebo som chcel postaviť stan mimo očí. Našiel som si ale malý lesík ďalej od dediny, takže tam som sa zašil.
Deň 2
Tento deň bol lepší, po niekoľkých kilometroch okolo dediny a cez polia sa mi podarilo nájsť cestu, kde som mohol kráčať rýchlejšie. S novým elánom som sa dovalil do dediny Ilapoa, asi 3000mnm, čo znamená, že za jeden deň som prešiel z 2000 do 3000mnm.
V dedine, keď som prechádzal okolo malého obchodu, jeho majiteľka, žena okolo 60 rokov, mi ponúkla sadnúť si a oddýchnuť si. To mi dobre padlo, a po krátkej debate o tom kam idem a prečo, mi ponúkla obed – spravila mi ryžu a zeleninu. Veľmi pekné prekvapenie, hlavne keď už druhý deň jem len fazuľu z konzervy a suchý chlieb. Kúpil som si od nej ešte nejaké drobnosti, ponúkol som jej, že je pomôžem s hocičím, čo potrebuje, ale nechcela nič, tak som sa poďakoval a pustil sa ďalej. Aké pekné spestrenie dňa 🙂
Jediná vec, čo sa jej nepáčila boli moje tetovania a pírcingy, že vraj vyzerám nebezpečne… tak dúfam, že uz teraz, po našom stretnutí, ľudí takto škatuľkovať nebude :).
Okolo 4 poobede som sa dostal do ďalšej dediny, kde ma nasmerovali po úzkej poľnej ceste, smerom k sopke Tungurahua. Bola to jedna z najkrajších častí tejto cesty – vysoké hory a kopce, polia a skoro žiadni ľudia, len ja na zablatenej poľnej ceste. A asi po 2 hodinách, som vyliezol
spoza jedného kopca a predstavil sa mi tento pohľad – sopka Tungurahua, zahalená v mrakoch, je vidieť ale zem roztrhanú erupciami pod ňou:
Sadol som si na pole, vedľa dvoch kráv a vychutnával som si tento výhľad. Asi po 10 minútach tam prišla žena, aby presunula kravy na iné miesto, tak som sa jej spýtal, či je to jej pozemok a či tam môžem stanovať, na čo bez mrknutia oka odpovedala áno. Ani ju to veľmi neprekvapilo 🙂
Postavil som stan, ešte chvíľu som si užíval výhľad, potom som sa natiahol a okolo 7 poobede som zaspal – unavený z celého dňa, nie je problém ísť spať so slnkom. Veď sa aj budím so slnkom, o 5 som už hore.
Deň 3
Zobudil som sa o 5 ráno, pretože som chcel vidieť východ slnka nad sopkou, a takisto, vedel som že ráno je okolo sopky menej oblakov, tak bude lepší výhľad. Najedol som sa a znovu som kráčal asi okolo 7.
Problém bol, že som potreboval zísť dole z kopca, kde boli len polia, jedna cesta, ktorá nikam neviedla, a veľa chodníčkov pre kravy. Takisto to bolo nejaké 40 stupňové klesanie, takže žiadna sranda pre kolená. Tak ktorý kravský chodníček je ten správny, ktorý vedie až dole k rieke? Ani srnka netuší. Nevidel som žiadnych ľudí, takže jediná možnosť bola vyskúšať si to. Prvé dva pokusy boli nesprávne, musel som sa vrátiť naspäť, hore kopcom odkiaľ som prišiel, a vyskúšať si ďalší chodníček. Začala mi aj dochádzať voda, v okolí nebol žiadny zdroj, potok, ani mláka! Asi po 3 hodinách, po prekročení ďalšieho kaňonu, som konečne našiel chodník, ktorý viedol až dole. Najlepšie na tom bolo, že vzdušná čiara vzdialenosť bola asi 2km, od môjho stanu, dole k rieke – stále som ju videl. Ale skutočná cesta bola plná neprechodných kríkov, roklín a polí, len niekoľko chodníčkov a len jeden viedol von. Tak si myslím, že som z tých 2km spravil asi 5km, kým som to našiel….
Keďže som stratil veľa času, povedal som si, že dnes sa dostanem do Baños, mojej destinácie, aj keby som sa mal na štyroch doplaziť. Odporúča sa chodiť maximálne 6 hodín za deň, ja som už stratil polovicu z toho, a nevedel som, ako ďaleko to je do konca. Ale bol som znovu na ceste a frčal som si ako vietor 🙂
Nezastavilo ma nič, bol som taký odhodlaný, že som si už nič nevšímal. Do Baños som sa dostal okolo 6 poobede. Ale netušil som, aké dlhé to mesto je – išiel som cez neho ešte ďalšiu hodinu, kým som sa dostal do centra, kde je viac hostelov na výber. Našiel som si hostel za 6 USD na noc, vlastná izba a kúpeľňa, vyvalil som sa na posteľ vyzul topánky a až vtedy som si uvedomil, ako som to s tým chodením prehnal….
Išiel som skoro 12 hodín a prešiel nejakých 30km za jeden deň, s 23kg na chrbte, po kopcoch a poliach a potom rýchlou chôdzou po ceste. Tak som si zabezpečil dva masívne otlaky, jeden na každej nohe. Tie som necítil, až kým som sa nezastavil, oddýchol a potom zasa postavil, ísť na záchod… Ako chodiť po klincoch! Bol som taký unavený, svaly na nohách stuhnuté, že som sa nevládal ani osprchovať, len som si ľahol a zaspal.
Bol som dobitý, ale hrdý. Unavené a dobité telo mi nevadilo, čo mi dalo úsmev na tvár bol pocit zadosťučinenia, naplnenia – spravil som to, čo som si zaumienil, videl som krásne veci, ktoré by som normálne prešvihol, rozprával sa s farmármi – ľuďmi, ktorých by som normálne nestretol, nadobudol nové skúsenosti ohľadom stanovania, chodenia na dlhé trasy, skúsil som si, aký to je pocit, keď ti dochádza voda a vieš, že behom hodiny nebude a nemáš si ju kde doplniť, používania kompasu a koľko dokáže človek, ktorý si niečo tvrdohlavo zaumieni – sila mysle je oveľa viac, ako telesná sila.
Finančná sloboda je potrebná pre realizáciu ďalších slobôd
Investujem a testujem rôzne spôsoby už vyše 8 rokov. ETF a indexové fondy sú jedným z najlepších spôsobov, ako dlhodobo budovať majetok a finančnú slobodu. A Finax.eu je konečne dobrá platforma pre Slovákov pre realizáciu tejto formy investovania - veľmi jednoducho. Viac o tom v článku o mojich investičných skúsenostiach a odporúčaniach.
Cestovné poistenie od cestovateľov pre cestovateľov
Odchádzaš cestovať? Nezabudni sa poistiť. Posledné roky cestujem s poistením od SafetyWing a môžem ho len odporučiť. Vyklikáš si ho za pár minút, neriešia sprostosti a vedia čo potrebujú cestovatelia ako my. Prečítaj si viac o cestovnom poistení pri dlhodobom cestovaní tu.
Tak si ideš, mysliac, že ideš na sever a vylezieš niekde na východe…. – 🙂 to je na tom to krásne 😀